Toalety v Pezinku

Dnes ráno som vlakom prišiel po prebdenej a pretancovanej noci v Bratislave do Pezinka. Všeličo som popil a tak ma už vo vlaku začalo bolieť brucho a hnalo ma to dosť na toaletu. Myslel som si, že na stanici nejaké budú a tak som sa na to dosť spoliehal.

Toalety tam boli, no zatvorené. Myslel som, že si treba vypýtať kľúč a tak som šiel za tetou, ktorá predáva lístky na vlak. Tá mi však povedala, že ona s toaletami nemá nič spoločné a tvárila sa ako keby ani nevedela, že na stanici nejaké sú. Tu už som mal dosť silné nutkanie a brucho ma začalo bolieť ešte viac. Povedal som si, že aj keď o žiadnych verejných toaletách v Pezinku neviem, pôjdem cez námestie a možno tam nejaké predsa len budú.

No neboli. Tak som začal uvažovať že pôjdem niekam do parku, už sa to nedalo vydržať. Potom mi napadlo, že skúsim Zámocký park. Tak som sa pomaly horko-ťažko dostal až k parku, kde som skutočne našiel toalety. Ale zavreté. Vedľa stál nejaký chlapík tak som sa ho spýtal že teda kam ďalej. Povedal mi, že verejné toalety na námestí skutočne zrušili. Nech skúsim jednu kaviareň, vraj možno otvárajú už o siedmej. Bola nedeľa ráno.

Kaviareň som nenašiel a už cestou som si vyhliadol zopár miest, kam by som šiel ak žiadne toalety nenájdem. Skutočne mi bolo dosť zle. Nepamätám sa, že by som niekedy takto akútne vyhľadával toalety a nadával na žiadne možnosti kam ísť, keď to na človeka príde. Trebárs aj v také nedeľné ráno.

Vtom som zbadal tabuľu jedného nového hotela. Okamžite som šielna recepciu a ponúkol recepčnému peniaze, len nech ma pustí na záchod. On však veľmi chápavo odvetil, že netreba nič platiť, toalety sú hneď vedľa a môžem ich použiť. O pár sekúnd sa na recepcií zjavila aj jedna dáma v slušivom kostýme s čerstvou kávou v šálke. Zrejme to bola vedúca alebo majiteľka hotela. A ešte tá mi s úsmevom ukázala ako sa dostanem na toaletu.

Skutočne nečakaný zvrat. Ešte pred pár sekundami som nevedel kam a myslel že mi exploduje brucho a potom neskôr som sedel na luxusnom záchode vo štvorhviezdičkovom hoteli. Mal som šťastie a bol som príjemne prekvapený, že aj u nás sa nájdu takíto ľudia. Zlepšili mi celý deň. Bohužiaľ som ich cestou z hotela už nestretol, takže som im ani nepoďakoval za záchranu môjho života.

Celý šťastný som sa potom vybral na autobusovú zastávku, z ktorej mi asi pred minútou ušiel autobus. Šiel som teda do kostola, z ktorého sa do tichého námestia šíril spev a modlitby. Ostal som na skorú nedeľnú omšu a počkal na ďalší autobus domov.