Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest

Čítanie povinnej literatúry som na strednej škole zanedbával, možno až na Otca Goriota od Balzaca. Radšej som si prečítal Tolkiena alebo Asimova a nie tie "divné psycho-drámy", ktoré majú veľa strán a dej, ktorý sa dá napísať v skratke na tri strany.
S postupom času som sa k niektorým dielam vrátil a na Zločin a trest som sa chystal niekoľko rokov. Myslím, že bolo dobré sa k tejto knihe dostať neskôr.

Knihu som dostal do daru, asi pred dvoma alebo troma rokmi. Je to staré slovenské vydanie z roku 1965 - SVKL. Celú knihu som prečítal asi za dva mesiace a čítal som ju v autobuse do a zo školy.

Dej som samozrejme zhruba poznal zo strednej školy. Hlavná zápletka je v knihe síce veľmi dôležitá, no popri nej sa deje veľmi veľa vecí, ktoré rozvíjajú postavy a lepšie sa chápe ich charakter. Páčil sa mi motív, ktorý donútil Raskoľnikova spáchať vraždu. Zaujímavý je článok, ktorý vyjadroval jeho postoj k činu, ktorý spáchal. K tomuto článku sa dostal vyšetrovateľ Fomič, ktorý je podľa mňa asi najzaujímavejšia postava v knihe. Brilantne drží Raskoľnikova v šachu a on je tak odsúdený na trýznivé myšlienky svojho svedomia.

Nerobím si poznámky z knihy, ktorú čítam, ale pri tejto ľutujem, že som tak nespravil. Našiel som tam veľa pekných viet a keďže má veľa strán a čítal som ju celkom dlhú dobu, tak ľahko som ich znova nenašiel.

Dostojevskij je asi fakt dobrý v psychike postáv. Veľakrát som si domyslel, ako sa môže postava naozaj cítiť. Tá duševná ťarcha, ktorú Raskoľnikov nesie, je prítomná skoro všade. Naopak, jeho priateľ Razumichin je potešením vždy keď sa objaví a je ako protipól (to mám z knihy). Páčilo sa mi aj ako sa Rozumichin zoznámi s Duňou, Raskoľnikovou sestrou. Ku koncu knihy sa Raskoľnikov zblíži so Soňou, s ktorou sa podelí o svoje útrapy. Koniec knihy je dosť smutný.

Bol to pekný zážitok. Nečakal som, že ma to bude tak zaujímať. Hlavne pri takom rozťahanom čítaní. Povedal som si, že Zločin a trest je dobré prečítať raz za 10 rokov. Vzhľadom na vek knihy - Dostojevskij ju dopísal v roku 1867 - je to obdivuhodné dielo.