22.12.08

Oheň a síra 2008

Už skoro mesiac sa snažím napísať cestopis z dovolenky v Taliansku. Najprv som čakal týždeň - dva, že sa mi trocha ustália zážitky v hlave, aby som vedel zhruba čo napísať. O čom je dobré písať a o čom zase nie. V rámci abstraktu by som na začiatok napísal, že to bola skvelá a vydarená dovolenka. Nie všetko sa podarilo podľa predbežného plánu, ale čo sa podarilo, podarilo sa.

Myšlienku zúčastniť sa mi do hlavy dostal bratranec JanoS. Ideu celého treku predpokladám navrhol JanoB. Povedal mi to niekedy cez leto, ak sa dobre pamätám. Termín bol vtedy zvolený na november, čo bolo pre mňa dosť nevýhodné, pretože som si myslel, že vtedy budem vo Viedni. Počas leta sa však ukázalo, že Viedeň vyjde asi až na letný semester, tak sa mi myšlienka zúčastniť sa zdala celkom reálna. Čím viac sa blížil november, tým viac som sa stával potenciálnym členom trekového družstva. Nakoniec som nešiel na jazykový kurz, takže som už mal peniaze na letenku a ďalšie výdaje. Vtedy som sa oficiálne pridal ako ďalší člen, čo bolo pre ostaných výhodné ako ďalší platca požičaného auta a paliva. Termín treku bol nakoniec od 9.11. do 16.11.2008.

Nedeľa 9.11.
Leteli sme z Viedne priamo do Neapolu (SkyEurope). Cestovali sme traja - JanoS, Feďo a ja. JanoB už bol nejakých pár týždňov na Sicílií, kde sa učil taliansky. Na letisku sa stala menšia nepríjemnosť, keď JanoS stratil občiansky a nemohol tak dostať boarding ticket. Našťastie mal Feďo dobrý zrak a našiel ho kúsok od check-inu, na zemi. Splýval so vzorom na podlahe, ja som ho nevidel skoro vôbec. O pár chvíľ sme sa nalodili do lietadla a zo zamračenej chladnej Viedne sme sa o hodinu a pol prepravili do teplého a slnečného Neapola. Na letisku nás už čakal JanoB aj s požičaným autom - Renault Kangoo diesel. Proste luxus.
Rovno z letiska sme vyrazili smer Vezuv. Autom sme sa vyviezli takmer k vrcholu. Cestou som obdivoval roztrieskané autá, čo je v Neapole normálne. Vychádzalo to na každé druhé auto. Zaparkovali sme na parkovisku pod vrcholom. Za vstup až ku kráteru sa platí, mňa to vyšlo cez ISIC na 4,5 €. Vyšli sme asi 100 výškových metrov a prešli sa po hrane krátera. Pre mňa to bol zážitok, vidieť prvý raz sopku zblízka. JanoB mi vtedy vravel, že oproti ostatným je to len také nič a mal pravdu. Navyše bol odtiaľ krásny pohľad na Neapol, Salerno a ostrov Capri. Po dlhom čase som zvona videl more, čo bol tiež krásny zážitok. Urobili sme zopár fotiek, nabral som za hrsť šutríkov a šli sme dole. Na parkovisku sme sa najedli maminých rezňov, čo padlo mimoriadne vhod. Od Vezuvu sme cestovali na juh, smer Sicília.
Išli sme cez Costiera Amalfitana, malebnú letnú turistickú oblasť, kde malé dedinky sú umiestnené terasovito na strmých svahoch a cesta vedie dakedy doslova nad morom. Mali sme krásny pohľad na západ slnka, no kvôli narastajúcej tme sme neskôr videli len obrysi hôr. Zastavili sme sa v Amalfi, kde sme si dali prvú taliansku pizzu (aspoň ja). Nazrel som do chrámu Duomo di Amalfi, kde sa nejakí veriaci modlili v taliančine z čoho som mal zážitok. Poprechádzali sme si námestíčko, kúpil som tamojší citrónový likér limoncello a pokračovali sme ďalej. Napojili sme sa na autostrádu smer Reggio di Calabria a ňou sme sa mali podľa JanoB-vho plánu dostať na Sicíliu a na druhý deň ísť na Etnu.
Aj napriek rýchlosti 160 km/hod sa nám začal tento plán javiť ako nereálny a tak vznikla pamätná veta JanaB - "Plány su na to, aby sa menili" :-). Na ďiaľnici boli opravované niektoré úseky, čo nás zdržalo a tak po niekoľko hodinovom cestovaní po diaľnici sme zišli k pobrežiu na pláž postaviť stany. JanoB objazdil talianske pobrežia na svojej legendárnej Vespe, takže sa počas celého výletu vedel dobre orientovať a takmer vždy sme spali na dobre overených miestach. Prvú noc sme prespali niekde v okolí Marinelly. JanoB nám predviedol svoj rýchlopostaviacisa-stan, trvalo mu to 2 sekundy. JanoS a ja sme rozbalili jeho asi rok zbalený, zatuchnutý a špinavý tesco-stan, v ktorom sme prežili všetky mínus jednu noc v Taliansku.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Pondelok 10.11.
Po raňajkách (výborný makovník od JanaB) sme vyrazili smerom Messina. Išli sme pobrežím cez pekné starobylé mestečko Bagnara Calabra odkiaľ sme dovideli na Sicíliu a Liparské ostrovy. Vo Villa San Giovanni sme sa nalodili na trajekt za 53 € - spiatočný lístok. Z Messiny sme namierili na juh so zastávkou u Štěpána, JanoB-vho spolužiaka zo školy, v malej dedinke Milo. Dohodli sme sa, že na Etnu vyjdeme zajtra a zvyšok dňa cestujeme do Syrakúz. Pred Syrakúzami sme zastavili pri archeologickom parku s pekným gréckym aj rímskym amfiteátrom - vstupné - 4 €. V Syrakúzach sme si pozreli ulice, uličky, nejaké tie domy a nejaké to námestie. Zdržali sme sa asi hodinu, aby sme stihli byť navečer dakde pri Mile. Cesta späť bola strašne pomalá, vliekli sme sa za niečim čo vyzeralo ako 4. nosný stupeň rakety. Stanovali sme nakoniec v peknom lesíku medzi Zafferana Etnea a Milom.

Utorok 11.11.
Okrem toho, že som mal meniny, ráno bolo krásne (JanoB - gýčové). Naložili sme Štěpána a autom sme sa dostali do Rifugio Sapienza odkiaľ vedie cesta až pod vrchol Etny. Ráz prostredia pripomínal mesačnú krajinu, sem-tam nejaká rastlinka, inak sopečný prach a láva. Pre mňa z neznámych príčin boli na ceste lienky. JanoB sa odviezol spolu s nemeckými dôchodcami terénnym autobusom až pod lanovku. Jeho výhovorka s kolenami bola celkom dobrá, nikto nemal nič proti. Pod lanovku bola cesta trocha nudná, neskôr už bolo vidno vrchol, boli snehové bolia, samý prach a ochladilo sa. Na konci cesty už bolo dosť chladno, začal som si necítiť prsty. Vyliezli sme na menší kopec (dali kompletnú vrcholovku), ostatní išli pozrieť na nejaký vulkanický úkaz v kráteríku, ja som sa zatiaľ obliekol a zohrieval seba si.
Počasie bolo naďalej pekné, rozbalili sme jedlo a dali obed. JanoB sa spýtal ako je to so zákazom ísť na vrchol prítomného uja. Prítomný ujo, čo vyzeral, že sa vyzná, vravel, že je to na vlastné riziko. Rozhodli sme sa preto vystúpať ešte vyššie. Boleli ma trocha šľapy z obuvy, ale nejak som to časom rozchodil. JanoS mal však tú smolu, že mu bolo nejak zle a preto zostúpil dole a počkal nás v aute. Cestou hore som cítil, že sa mi dýcha nejak ťažšie, s Feďom sme si robili často prestávky. Vyšli sme na medzikráterie, kde sme sa stretli s JanomB a Štěpánom. Dosť sa zamračilo a bola už cítiť síra a zem pod nohami bola už celkom teplá. Pokračovali sme po vrstevnici južného kráteru ďalej, síra bola cítiť čoraz viac až sme začali kašľať a to bol ten správny moment sa otočiť a ísť odtiaľ preč. V kráteri to vyzeralo ako na úplne inej planéte, na láve bola vyzrážaná síra, zem pod nohami bola akoby dutá a od síri až štípali oči. Bohužiaľ sme navideli na dno krátera, vlastne sme videli asi tak na 10 m, v prípade dobrej viditeľnosti by to určite bol dych vyrážajúci pohľad. Kvôli pokročilému času sme sa aj tak nemohli dlho zdržiavať a tak sme zostupovali dole. Na konečnej autobusov už pomaly zapadalo slnko a kým sme prišli do Rifugia, bolo šero.
JanoS-ovi bolo stále zle, my sme boli hladní, rozhodli sme sa ísť smerom na sever cez Novara di Sicila, kde sme sa chceli najesť. Vysadili sme Štěpána a cez neviemkoľkoaleveľa serpentín sme dorazili do Novary, do rodinnej reštaurácie, ktorú nám odporučil JanoB. Samozrejme bola v reštaurácií celá početná rodinka a to pri večeri, takže sme chvíľku čakali kým dakto príde. Jedlo bolo skvelé a dokonca mali TV, takže sme sa mohli popri a po jedle pozrieť na veliny (ak som si to dobre zapamätal). Pri večeri sme sa mali rozhodnúť kam teraz. Bolo jasné, že nestihneme prejsť čo sme chceli, takže prišla voľba buď Liparské ostrovy alebo cesta cez Palermo a nejak naprieč Sicíliou. Dopadlo to tak, že JanoB rezignoval, JanoS povedal, že Stromboli a my dvaja s Feďom sme sa dobre najedli. Pokračovali sme teda na sever, do Milazza. Na tamojšej pláži sme postavili stany a zaľahli.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Streda 12.11.
Zobudili sme sa s nádherným výhľadom na Liparské ostrovy a Etnu. Pri prístave, v nejakej zašitej uličke, sme nechali auto, zobrali veci na 2 dni a naložili sme sa na rýchloloď Aliscaf smerom ostrov Vulcano. Vládlo tam dosť veľké teplo, teda aspoň oproti Etne a tak sme sa v prístave pripravili na zmenenú klímu. Z prístavu na Gran Cratere sme odchádzali v rôznych časoch, pri kráteri sme sa stretli JanoB, Feďo a ja. Cestou hore nás sprevádzal domáci pes Nemo. Jeho meno sme sa dozvedeli od domácich a bol miestnou celebritou. Veľmi milý havo. Pri kráteri však vyzeral, že má chudák už dosť. JanoS ho cestou napájal vlastnou vodou, čo nebolo bohviečo, keď nám dochádzala voda. Pohľad na kráter pripomínal sci-fi film, niečo ako pozostatok z odletu materskej lode mimozemskej civilizácie. V časti kráteru unikal oxid síry a tvoril tak kúdoli dymu. V tých miestach bola zem veľmi horúca, resp. skaly. Na nich sa síra vyzrážala a tvorila kryštály síry - sírne kvety. Samozrejme to všade páchlo od síry, ale nám ako zberačom sopečných kamienkov to neprekážalo. Aj tak sme sa chceli ešte vyválať v sírnom bahne. S Feďom sme sa vyštverali na najvyšší bod kráteru, kde sme zanechali názov našej expedície - Oheň a síra - Feďov copyright btw. Feďo cestou našiel nejaký šperk, ale neviem aký bol jeho ďalší osud. Bol odtiaľ nádherný výhľad na všetky z Liparských ostrovov, hlavne na Stromboli, čo bola naša ďalšia zastávka.
Zostúpili sme do prístavu a keďže sme mali nejaký čas do príchodu Aliscafu na Stromboli, išli sme sa okúpať na neďalekú pláž. Vyzerala ako z Havajských ostrovov, aspoň mne to tak pripadalo. Na pobreží vyvierala teplá až horúca sírna voda - vírivka v mori zadarmo, taký luxus to bol. S JanomB sme sa votreli do oddeleného bahnitého jazierka, do ktorého bol vstup mimo sezónu zadarmo. Voda s bahnom poriadne smrdeli, ale vraj to má liečivé účinky a bola tam sranda. Obahnení sme sa ešte okúpali v teplom mori a bežali na loď, ktorá už kotvila v prístave. Prelodili sme sa na ostrove Lipari na teraz už naozaj smerujúcu loď na Stromboli.
Po blafujúcom pristátí v prvom prístave ostrova, sme na druhý krát pristáli v hlavnom prístave dedinky či osady Stromboli. V prístave sme od chlapíka kúpili predraženú minerálku (Nemo) a nejaké ovocie do zásob. Neskôr nám ešte daroval celý trs vyzretých banánov, neviem či mu bolo ľúto nás alebo tých banánov. Slnko zapadalo za sopku, trebalo ísť kým je svetlo. Prešli sme peknou dedinkou, ktorá mi veľmi pripomínala Santorini, kde som nebol. Nachádzal sa v nej štvorhviezdičkový hotel a pláž s čiernym pieskom. V uličkách boli rozmiestnené malé tabuľky označujúce smer kadiaľ sa dá dostať do bezpečnej oblasti pri výbuchu sopky. So sebou sme mali malú mapku, kde boli vyznačené schodné cesty na ostrove. Vybrali sme sa smerom pod kráter, kde by mohli byť viditeľné erupcie. Pomali sme obišli observatórium a začali stúpať. Medzitým vyšiel mesiac, v ten deň bol spln, takže nám dobre svietil pod nohy. Nad observatóriom sme sa čakali, dali sme si niečo tekuté a v tom sme prvý krát v živote uvideli erupciu sopky. Z úst sa nám vydralo - uááááá, vóóóó a kukali sme jak oblbnutí. Bol to výtrysk rozžeravenej magmy, či teraz už lávy, sprevádzaný hlukom výbuchu a kúdolom dymu. Dúfam, že na to nikdy nezabudnem. O nejakých 10 minút to isté znova a to sa opakovalo stále. Sopečné erupcie sú tu na dennom poriadku zhruba každých 15 minút. Pri výstupe sme otáčali hlavy smerom ku kráteru, kedy bude sopka znova chŕliť.
Terén začínal byť strmý a žiadna rovinka na stany. Nevedeli sme, kde sa chodník končí, tak som vybehol ďalej, či nenájdem lepšie miesto ako strmý svah s kamením. Zvyšok filmoval a fotil vybuchujúcu sopku. Kúsok vyššie sa nachádzal heliport s tabuľou, že vyššie už to nejde kamoško. Bolo to najfantastickejšie miesto, kde som kedy postavil stan (postavili sme ho spoločne s JanomS správnejšie). Navyše pristávacia plocha bola z kovovej konštrukcie a dali sa tam vyrovnať kolíky na stan. Konečne už žiadne J-čka a U-čka!
Heliport bol na hrane sopky, na druhej strane bol dosť strmý zráz, preto sme sa rozhodli postaviť vchod od chodníka, JanoB s Feďom si ho sofistikovane otočili na kráter, takže mohli pohodlne a z teplúčka fotiť a filmovať erupcie. Medzitým sme mali ohromné šťastie na mesačné halo, ďalší úkaz, ktorý nevidieť veľmi často. Na večeru som vtedy dosť nešťastne zvolil fazuľu v konzerve. Ľúto mi ju bolo vyhodiť talú dobrú fazuľu, tak som ju celú zjedol, čo malo následky hneď na druhý deň ráno. Navečer sa trochu rozfúkalo, vyústilo to do silného vetra a dažďa počas noci. Spal som práve na strane, na ktorú najviac fúkalo, takže som mal v tvári nosnú konštrukciu stanu a občas som pobozkal vnútornú textíliu, ktorá mala byť asi 1 m odomňa. K tomu výbuchy sopky každú štrťhodinu. Cítil som ako studený vzduch prechádza cez obe vrstvy stanu, cez spacák a pyžamo. Nemal som síl sa v noci preskupiť na iné miesto, tak som prežil na Stromboli najdivokejšiu noc v stane.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Štvrtok 13.11.
Ráno po fazuľovej konzerve vyzeralo ako ráno s natrávenou fazuľou pripravenou opustiť v nečakané okamihy tráviaci trakt. Ako som vyšiel zo stanu, dážď aj vietor ustali, bolo počuť čajky. Mali sme nejaký čas do odchodu lode a aj keď počasie nebolo najlepšie, s Feďom sme sa rozhodli vyštverať pokiaľ sa podarí. Podarilo sa vyjsť kúsok od krátera, ale začalo pršať, terén bol skalistý a šmýkalo sa. Radšej sme preto zostúpili dolu. Podľa pohľadnice sme neboli ďaleko od výhľadu na celý kráter, iba niekoľko desiatok výškových metrov. Mali sme aspoň pekný výhľad na stany na heliporte a pocit, že sme vyššie ako ostatní - bwahaha. Z heliportu sme sa ponáhľali do prístavu a obzerali sme sa po sopke, tentoraz ako dymí. V meste sme našli malé potraviny, doplnili sme zásoby. Dosť nepríjemná správa nás čakala v prístave. Loď nepripláva, pretože je silné vlnobitie a rýchlolode nemôžu v takomto počasí pristáť k mólu. Posadili sme sa do baru a premýšľali čo s nami bude. Na ostrove sme nejak extra nemali veľa možností, tak sme čakali, pretože existovala ešte možnosť, že Aliscaf nakoniec pripláva alebo príde kompa, ktorá je síce veľmi pomalá, ale lepšia ako žiadna. Poflakovali sme sa na pláži s čiernym pieskom až sa na horizonte objavila kompa. Prišla pomerne neskoro a naše plány stihnúť Palermo už dávno stroskotali. Na palube sme si pozreli talianskych Simpsonovcov, vypili pivo, kávu a hodiny a hodiny sme sa plavili do Milazza.
Auto sme našťastie v Milazze našli, najedli sme sa v tamojšej reštaurácií (v reštauráciách účtujú 2 € za príbor) a vydali sme sa po diaľnici smer Palermo. Stany sme rozložili na pláži pred Cefalù.

Piatok 14.11.
Vyrazili sme do Cefalù, pozreli sme si Duomo di Cefalù (s mozaikou Krista, ktorá patrí k najväčším na Sicílií) pri ktorom je podľa mňa sicílske námestie, aké by som si predstavil, keby niekto povedal sicílske námestie. V strede stoly a stoličky patriace reštauráciám a kaviarničkám, okolo obchodíky a nad tým všetkým chrám. Opantala ma tá atmosféra, až som si tam kúpil tričko s motívom Krstného otca. Dal som si fantastickú taliansku zmrzlinu, ostatní zákusky a šli sme ďalej, presnejšie smerovali sme do Neapolu. Cefalù bolo najzápadnejším miestom, kam sme sa na Sicílií dostali. Cestou sme sa zastavili v Tindari, obkuknúť zaujímavý kostol. Kúpil som si tam najdrahšie oriešky v mojej histórií.
Smerom do Neapolu sme prešli cez Messinu, no nešli sme rovnakou cestou ale vydali sme sa západným pobrežím. Bola to dosť dlhá a únavná cesta. Tak ktosi (najskôr JanoB) vymyslel naľakať spiaceho Feďa dupnutím na brzdy. Cestu nám spestrili aj policajti, prebehlo to hladko vďaka JanoB-vej taliančine. Posledný camp bol pri Palinure. Z mora sa večer približovala búrka, našťastie nás nakoniec len lízla. Ten pohľad na more a búrku bol dosť pôsobivý. V stane sme Sicíliu zapili vínom, pivom a JanoS-vým Jamesonom, ktorý bol s nami po celú dobu od viedenského letiska. Mal som pocit, že chutí len JanoS-ovi.

Sobota 15.11.
Na pláne bolo čo najskôr prísť do Pompejí a večer byť v Neapole. Vstup do vykopáviek v Pompejách ma vyšiel na 5,5 € - študentský lístok. Vykopávky sú celkom fajn, ale začal som sa nudiť už po 20. minútach. Za pozretie stoja amfiteátre a pozostalé telá, ak ich tam nájdete. Zážitok som mal z pizze, ktorú sme si dali ešte pred vstupom - moja najlepšia pizza. Ku koncu začalo pršať, JanoB nás čakal s peknučkým čistým autom (ktoré dal medzitým vyčistiť) na parkovisku a vyrazili sme do Neapolu. Auto sme odovzdali na letisku a tam aj JanoB vyzistil nejaké ubytovanie. Nejaké ubytovanie bol hostel Bella Capri, kam nás zaviezol a ukázal cestu vodič MHD. Bol v takmer v centre pri mori.
Večerný flám v Neapole sme začali večerou v nejakej reštaurácií o ktorej asi bežný turista vôbec netuší a ani nikdy nebude tušiť. V tých úzkych uličkách, kde nás JanoB vodil, som sa fakt bál. Všade tma a zrazu sa objaví nejaký človek alebo motorka, ktorá len tak nezastaví. Večera stála za to, hlučný personál, ktorý občas narazí do stola alebo nič netušiaceho jediaceho. Jedlo bolo super a celá reštaurácia tiež, aj keď sme zaplatili asi o čosi viac - ujo povedal sumu len tak z brucha. JanoB sa odpojil a my traja sme sa začali flákať po meste s tým, že Feďo a ja chceme pivo. Netušim kde sme všade boli, ale nič čo by sa dalo prirovnať baru sme nenašli. Všade reštaurácie a nejaké divné bary. Čo bolo však horšie, nenašli sme ani JanaS, ktorý šiel za nami. Tak sme s Feďom zvolili stratégiu hľadania podľa pamiatok a hneď pri prvej pamiatke sme sa našli. Bolo to pri Castell dell'Ovo. Vysmädnutí sme nakoniec našli nejaký Irish Pub. JanoB nás našiel a zapili sme našu dovolenku.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Nedeľa 16.11.
Hostel Bella Capri bol celkom fajn, príjemná atmosféra a dobré raňajky. Pobalení sme sa pobrali čakať na autobus na letisko. Čakali sme zopár desiatok minút a stále nič. Doprava takmer žiadna, pred nami pobehovali ľudia s číslami. JanoB sa spýtal strážmajstra čo sa deje a dial sa mestský maratón, ale vraj doprava sa čoskoro obnoví. Ďalej sme čakali a stále nič a čas odletu sa blížil. Viacerí spolučakajúci si už medzitým objednali taxíky a tak sme spravili nakoniec aj my. Na letisko sme po krkolomnej jazde dorazili včas. Na palube sme ešte s Feďom spravili účet za dovolenku a ja som neodolal dať si sendvič s mozzarellou pár tisíc metrov nad zemou. Bol to super sendvič, bola to super dovolenka.

Zozbierané a spracované videá z nášho treku:

1 komentár:

  1. Dobre a aj vtipne napisane Martin. Skoda, ze ste sa nedostali do toho Palerma, bez toho je ta Sicilia akasi nekompletna :-)

    OdpovedaťOdstrániť