22. 12. 2008

Oheň a síra 2008

Už skoro mesiac sa snažím napísať cestopis z dovolenky v Taliansku. Najprv som čakal týždeň - dva, že sa mi trocha ustália zážitky v hlave, aby som vedel zhruba čo napísať. O čom je dobré písať a o čom zase nie. V rámci abstraktu by som na začiatok napísal, že to bola skvelá a vydarená dovolenka. Nie všetko sa podarilo podľa predbežného plánu, ale čo sa podarilo, podarilo sa.

Myšlienku zúčastniť sa mi do hlavy dostal bratranec JanoS. Ideu celého treku predpokladám navrhol JanoB. Povedal mi to niekedy cez leto, ak sa dobre pamätám. Termín bol vtedy zvolený na november, čo bolo pre mňa dosť nevýhodné, pretože som si myslel, že vtedy budem vo Viedni. Počas leta sa však ukázalo, že Viedeň vyjde asi až na letný semester, tak sa mi myšlienka zúčastniť sa zdala celkom reálna. Čím viac sa blížil november, tým viac som sa stával potenciálnym členom trekového družstva. Nakoniec som nešiel na jazykový kurz, takže som už mal peniaze na letenku a ďalšie výdaje. Vtedy som sa oficiálne pridal ako ďalší člen, čo bolo pre ostaných výhodné ako ďalší platca požičaného auta a paliva. Termín treku bol nakoniec od 9.11. do 16.11.2008.

Nedeľa 9.11.
Leteli sme z Viedne priamo do Neapolu (SkyEurope). Cestovali sme traja - JanoS, Feďo a ja. JanoB už bol nejakých pár týždňov na Sicílií, kde sa učil taliansky. Na letisku sa stala menšia nepríjemnosť, keď JanoS stratil občiansky a nemohol tak dostať boarding ticket. Našťastie mal Feďo dobrý zrak a našiel ho kúsok od check-inu, na zemi. Splýval so vzorom na podlahe, ja som ho nevidel skoro vôbec. O pár chvíľ sme sa nalodili do lietadla a zo zamračenej chladnej Viedne sme sa o hodinu a pol prepravili do teplého a slnečného Neapola. Na letisku nás už čakal JanoB aj s požičaným autom - Renault Kangoo diesel. Proste luxus.
Rovno z letiska sme vyrazili smer Vezuv. Autom sme sa vyviezli takmer k vrcholu. Cestou som obdivoval roztrieskané autá, čo je v Neapole normálne. Vychádzalo to na každé druhé auto. Zaparkovali sme na parkovisku pod vrcholom. Za vstup až ku kráteru sa platí, mňa to vyšlo cez ISIC na 4,5 €. Vyšli sme asi 100 výškových metrov a prešli sa po hrane krátera. Pre mňa to bol zážitok, vidieť prvý raz sopku zblízka. JanoB mi vtedy vravel, že oproti ostatným je to len také nič a mal pravdu. Navyše bol odtiaľ krásny pohľad na Neapol, Salerno a ostrov Capri. Po dlhom čase som zvona videl more, čo bol tiež krásny zážitok. Urobili sme zopár fotiek, nabral som za hrsť šutríkov a šli sme dole. Na parkovisku sme sa najedli maminých rezňov, čo padlo mimoriadne vhod. Od Vezuvu sme cestovali na juh, smer Sicília.
Išli sme cez Costiera Amalfitana, malebnú letnú turistickú oblasť, kde malé dedinky sú umiestnené terasovito na strmých svahoch a cesta vedie dakedy doslova nad morom. Mali sme krásny pohľad na západ slnka, no kvôli narastajúcej tme sme neskôr videli len obrysi hôr. Zastavili sme sa v Amalfi, kde sme si dali prvú taliansku pizzu (aspoň ja). Nazrel som do chrámu Duomo di Amalfi, kde sa nejakí veriaci modlili v taliančine z čoho som mal zážitok. Poprechádzali sme si námestíčko, kúpil som tamojší citrónový likér limoncello a pokračovali sme ďalej. Napojili sme sa na autostrádu smer Reggio di Calabria a ňou sme sa mali podľa JanoB-vho plánu dostať na Sicíliu a na druhý deň ísť na Etnu.
Aj napriek rýchlosti 160 km/hod sa nám začal tento plán javiť ako nereálny a tak vznikla pamätná veta JanaB - "Plány su na to, aby sa menili" :-). Na ďiaľnici boli opravované niektoré úseky, čo nás zdržalo a tak po niekoľko hodinovom cestovaní po diaľnici sme zišli k pobrežiu na pláž postaviť stany. JanoB objazdil talianske pobrežia na svojej legendárnej Vespe, takže sa počas celého výletu vedel dobre orientovať a takmer vždy sme spali na dobre overených miestach. Prvú noc sme prespali niekde v okolí Marinelly. JanoB nám predviedol svoj rýchlopostaviacisa-stan, trvalo mu to 2 sekundy. JanoS a ja sme rozbalili jeho asi rok zbalený, zatuchnutý a špinavý tesco-stan, v ktorom sme prežili všetky mínus jednu noc v Taliansku.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Pondelok 10.11.
Po raňajkách (výborný makovník od JanaB) sme vyrazili smerom Messina. Išli sme pobrežím cez pekné starobylé mestečko Bagnara Calabra odkiaľ sme dovideli na Sicíliu a Liparské ostrovy. Vo Villa San Giovanni sme sa nalodili na trajekt za 53 € - spiatočný lístok. Z Messiny sme namierili na juh so zastávkou u Štěpána, JanoB-vho spolužiaka zo školy, v malej dedinke Milo. Dohodli sme sa, že na Etnu vyjdeme zajtra a zvyšok dňa cestujeme do Syrakúz. Pred Syrakúzami sme zastavili pri archeologickom parku s pekným gréckym aj rímskym amfiteátrom - vstupné - 4 €. V Syrakúzach sme si pozreli ulice, uličky, nejaké tie domy a nejaké to námestie. Zdržali sme sa asi hodinu, aby sme stihli byť navečer dakde pri Mile. Cesta späť bola strašne pomalá, vliekli sme sa za niečim čo vyzeralo ako 4. nosný stupeň rakety. Stanovali sme nakoniec v peknom lesíku medzi Zafferana Etnea a Milom.

Utorok 11.11.
Okrem toho, že som mal meniny, ráno bolo krásne (JanoB - gýčové). Naložili sme Štěpána a autom sme sa dostali do Rifugio Sapienza odkiaľ vedie cesta až pod vrchol Etny. Ráz prostredia pripomínal mesačnú krajinu, sem-tam nejaká rastlinka, inak sopečný prach a láva. Pre mňa z neznámych príčin boli na ceste lienky. JanoB sa odviezol spolu s nemeckými dôchodcami terénnym autobusom až pod lanovku. Jeho výhovorka s kolenami bola celkom dobrá, nikto nemal nič proti. Pod lanovku bola cesta trocha nudná, neskôr už bolo vidno vrchol, boli snehové bolia, samý prach a ochladilo sa. Na konci cesty už bolo dosť chladno, začal som si necítiť prsty. Vyliezli sme na menší kopec (dali kompletnú vrcholovku), ostatní išli pozrieť na nejaký vulkanický úkaz v kráteríku, ja som sa zatiaľ obliekol a zohrieval seba si.
Počasie bolo naďalej pekné, rozbalili sme jedlo a dali obed. JanoB sa spýtal ako je to so zákazom ísť na vrchol prítomného uja. Prítomný ujo, čo vyzeral, že sa vyzná, vravel, že je to na vlastné riziko. Rozhodli sme sa preto vystúpať ešte vyššie. Boleli ma trocha šľapy z obuvy, ale nejak som to časom rozchodil. JanoS mal však tú smolu, že mu bolo nejak zle a preto zostúpil dole a počkal nás v aute. Cestou hore som cítil, že sa mi dýcha nejak ťažšie, s Feďom sme si robili často prestávky. Vyšli sme na medzikráterie, kde sme sa stretli s JanomB a Štěpánom. Dosť sa zamračilo a bola už cítiť síra a zem pod nohami bola už celkom teplá. Pokračovali sme po vrstevnici južného kráteru ďalej, síra bola cítiť čoraz viac až sme začali kašľať a to bol ten správny moment sa otočiť a ísť odtiaľ preč. V kráteri to vyzeralo ako na úplne inej planéte, na láve bola vyzrážaná síra, zem pod nohami bola akoby dutá a od síri až štípali oči. Bohužiaľ sme navideli na dno krátera, vlastne sme videli asi tak na 10 m, v prípade dobrej viditeľnosti by to určite bol dych vyrážajúci pohľad. Kvôli pokročilému času sme sa aj tak nemohli dlho zdržiavať a tak sme zostupovali dole. Na konečnej autobusov už pomaly zapadalo slnko a kým sme prišli do Rifugia, bolo šero.
JanoS-ovi bolo stále zle, my sme boli hladní, rozhodli sme sa ísť smerom na sever cez Novara di Sicila, kde sme sa chceli najesť. Vysadili sme Štěpána a cez neviemkoľkoaleveľa serpentín sme dorazili do Novary, do rodinnej reštaurácie, ktorú nám odporučil JanoB. Samozrejme bola v reštaurácií celá početná rodinka a to pri večeri, takže sme chvíľku čakali kým dakto príde. Jedlo bolo skvelé a dokonca mali TV, takže sme sa mohli popri a po jedle pozrieť na veliny (ak som si to dobre zapamätal). Pri večeri sme sa mali rozhodnúť kam teraz. Bolo jasné, že nestihneme prejsť čo sme chceli, takže prišla voľba buď Liparské ostrovy alebo cesta cez Palermo a nejak naprieč Sicíliou. Dopadlo to tak, že JanoB rezignoval, JanoS povedal, že Stromboli a my dvaja s Feďom sme sa dobre najedli. Pokračovali sme teda na sever, do Milazza. Na tamojšej pláži sme postavili stany a zaľahli.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Streda 12.11.
Zobudili sme sa s nádherným výhľadom na Liparské ostrovy a Etnu. Pri prístave, v nejakej zašitej uličke, sme nechali auto, zobrali veci na 2 dni a naložili sme sa na rýchloloď Aliscaf smerom ostrov Vulcano. Vládlo tam dosť veľké teplo, teda aspoň oproti Etne a tak sme sa v prístave pripravili na zmenenú klímu. Z prístavu na Gran Cratere sme odchádzali v rôznych časoch, pri kráteri sme sa stretli JanoB, Feďo a ja. Cestou hore nás sprevádzal domáci pes Nemo. Jeho meno sme sa dozvedeli od domácich a bol miestnou celebritou. Veľmi milý havo. Pri kráteri však vyzeral, že má chudák už dosť. JanoS ho cestou napájal vlastnou vodou, čo nebolo bohviečo, keď nám dochádzala voda. Pohľad na kráter pripomínal sci-fi film, niečo ako pozostatok z odletu materskej lode mimozemskej civilizácie. V časti kráteru unikal oxid síry a tvoril tak kúdoli dymu. V tých miestach bola zem veľmi horúca, resp. skaly. Na nich sa síra vyzrážala a tvorila kryštály síry - sírne kvety. Samozrejme to všade páchlo od síry, ale nám ako zberačom sopečných kamienkov to neprekážalo. Aj tak sme sa chceli ešte vyválať v sírnom bahne. S Feďom sme sa vyštverali na najvyšší bod kráteru, kde sme zanechali názov našej expedície - Oheň a síra - Feďov copyright btw. Feďo cestou našiel nejaký šperk, ale neviem aký bol jeho ďalší osud. Bol odtiaľ nádherný výhľad na všetky z Liparských ostrovov, hlavne na Stromboli, čo bola naša ďalšia zastávka.
Zostúpili sme do prístavu a keďže sme mali nejaký čas do príchodu Aliscafu na Stromboli, išli sme sa okúpať na neďalekú pláž. Vyzerala ako z Havajských ostrovov, aspoň mne to tak pripadalo. Na pobreží vyvierala teplá až horúca sírna voda - vírivka v mori zadarmo, taký luxus to bol. S JanomB sme sa votreli do oddeleného bahnitého jazierka, do ktorého bol vstup mimo sezónu zadarmo. Voda s bahnom poriadne smrdeli, ale vraj to má liečivé účinky a bola tam sranda. Obahnení sme sa ešte okúpali v teplom mori a bežali na loď, ktorá už kotvila v prístave. Prelodili sme sa na ostrove Lipari na teraz už naozaj smerujúcu loď na Stromboli.
Po blafujúcom pristátí v prvom prístave ostrova, sme na druhý krát pristáli v hlavnom prístave dedinky či osady Stromboli. V prístave sme od chlapíka kúpili predraženú minerálku (Nemo) a nejaké ovocie do zásob. Neskôr nám ešte daroval celý trs vyzretých banánov, neviem či mu bolo ľúto nás alebo tých banánov. Slnko zapadalo za sopku, trebalo ísť kým je svetlo. Prešli sme peknou dedinkou, ktorá mi veľmi pripomínala Santorini, kde som nebol. Nachádzal sa v nej štvorhviezdičkový hotel a pláž s čiernym pieskom. V uličkách boli rozmiestnené malé tabuľky označujúce smer kadiaľ sa dá dostať do bezpečnej oblasti pri výbuchu sopky. So sebou sme mali malú mapku, kde boli vyznačené schodné cesty na ostrove. Vybrali sme sa smerom pod kráter, kde by mohli byť viditeľné erupcie. Pomali sme obišli observatórium a začali stúpať. Medzitým vyšiel mesiac, v ten deň bol spln, takže nám dobre svietil pod nohy. Nad observatóriom sme sa čakali, dali sme si niečo tekuté a v tom sme prvý krát v živote uvideli erupciu sopky. Z úst sa nám vydralo - uááááá, vóóóó a kukali sme jak oblbnutí. Bol to výtrysk rozžeravenej magmy, či teraz už lávy, sprevádzaný hlukom výbuchu a kúdolom dymu. Dúfam, že na to nikdy nezabudnem. O nejakých 10 minút to isté znova a to sa opakovalo stále. Sopečné erupcie sú tu na dennom poriadku zhruba každých 15 minút. Pri výstupe sme otáčali hlavy smerom ku kráteru, kedy bude sopka znova chŕliť.
Terén začínal byť strmý a žiadna rovinka na stany. Nevedeli sme, kde sa chodník končí, tak som vybehol ďalej, či nenájdem lepšie miesto ako strmý svah s kamením. Zvyšok filmoval a fotil vybuchujúcu sopku. Kúsok vyššie sa nachádzal heliport s tabuľou, že vyššie už to nejde kamoško. Bolo to najfantastickejšie miesto, kde som kedy postavil stan (postavili sme ho spoločne s JanomS správnejšie). Navyše pristávacia plocha bola z kovovej konštrukcie a dali sa tam vyrovnať kolíky na stan. Konečne už žiadne J-čka a U-čka!
Heliport bol na hrane sopky, na druhej strane bol dosť strmý zráz, preto sme sa rozhodli postaviť vchod od chodníka, JanoB s Feďom si ho sofistikovane otočili na kráter, takže mohli pohodlne a z teplúčka fotiť a filmovať erupcie. Medzitým sme mali ohromné šťastie na mesačné halo, ďalší úkaz, ktorý nevidieť veľmi často. Na večeru som vtedy dosť nešťastne zvolil fazuľu v konzerve. Ľúto mi ju bolo vyhodiť talú dobrú fazuľu, tak som ju celú zjedol, čo malo následky hneď na druhý deň ráno. Navečer sa trochu rozfúkalo, vyústilo to do silného vetra a dažďa počas noci. Spal som práve na strane, na ktorú najviac fúkalo, takže som mal v tvári nosnú konštrukciu stanu a občas som pobozkal vnútornú textíliu, ktorá mala byť asi 1 m odomňa. K tomu výbuchy sopky každú štrťhodinu. Cítil som ako studený vzduch prechádza cez obe vrstvy stanu, cez spacák a pyžamo. Nemal som síl sa v noci preskupiť na iné miesto, tak som prežil na Stromboli najdivokejšiu noc v stane.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Štvrtok 13.11.
Ráno po fazuľovej konzerve vyzeralo ako ráno s natrávenou fazuľou pripravenou opustiť v nečakané okamihy tráviaci trakt. Ako som vyšiel zo stanu, dážď aj vietor ustali, bolo počuť čajky. Mali sme nejaký čas do odchodu lode a aj keď počasie nebolo najlepšie, s Feďom sme sa rozhodli vyštverať pokiaľ sa podarí. Podarilo sa vyjsť kúsok od krátera, ale začalo pršať, terén bol skalistý a šmýkalo sa. Radšej sme preto zostúpili dolu. Podľa pohľadnice sme neboli ďaleko od výhľadu na celý kráter, iba niekoľko desiatok výškových metrov. Mali sme aspoň pekný výhľad na stany na heliporte a pocit, že sme vyššie ako ostatní - bwahaha. Z heliportu sme sa ponáhľali do prístavu a obzerali sme sa po sopke, tentoraz ako dymí. V meste sme našli malé potraviny, doplnili sme zásoby. Dosť nepríjemná správa nás čakala v prístave. Loď nepripláva, pretože je silné vlnobitie a rýchlolode nemôžu v takomto počasí pristáť k mólu. Posadili sme sa do baru a premýšľali čo s nami bude. Na ostrove sme nejak extra nemali veľa možností, tak sme čakali, pretože existovala ešte možnosť, že Aliscaf nakoniec pripláva alebo príde kompa, ktorá je síce veľmi pomalá, ale lepšia ako žiadna. Poflakovali sme sa na pláži s čiernym pieskom až sa na horizonte objavila kompa. Prišla pomerne neskoro a naše plány stihnúť Palermo už dávno stroskotali. Na palube sme si pozreli talianskych Simpsonovcov, vypili pivo, kávu a hodiny a hodiny sme sa plavili do Milazza.
Auto sme našťastie v Milazze našli, najedli sme sa v tamojšej reštaurácií (v reštauráciách účtujú 2 € za príbor) a vydali sme sa po diaľnici smer Palermo. Stany sme rozložili na pláži pred Cefalù.

Piatok 14.11.
Vyrazili sme do Cefalù, pozreli sme si Duomo di Cefalù (s mozaikou Krista, ktorá patrí k najväčším na Sicílií) pri ktorom je podľa mňa sicílske námestie, aké by som si predstavil, keby niekto povedal sicílske námestie. V strede stoly a stoličky patriace reštauráciám a kaviarničkám, okolo obchodíky a nad tým všetkým chrám. Opantala ma tá atmosféra, až som si tam kúpil tričko s motívom Krstného otca. Dal som si fantastickú taliansku zmrzlinu, ostatní zákusky a šli sme ďalej, presnejšie smerovali sme do Neapolu. Cefalù bolo najzápadnejším miestom, kam sme sa na Sicílií dostali. Cestou sme sa zastavili v Tindari, obkuknúť zaujímavý kostol. Kúpil som si tam najdrahšie oriešky v mojej histórií.
Smerom do Neapolu sme prešli cez Messinu, no nešli sme rovnakou cestou ale vydali sme sa západným pobrežím. Bola to dosť dlhá a únavná cesta. Tak ktosi (najskôr JanoB) vymyslel naľakať spiaceho Feďa dupnutím na brzdy. Cestu nám spestrili aj policajti, prebehlo to hladko vďaka JanoB-vej taliančine. Posledný camp bol pri Palinure. Z mora sa večer približovala búrka, našťastie nás nakoniec len lízla. Ten pohľad na more a búrku bol dosť pôsobivý. V stane sme Sicíliu zapili vínom, pivom a JanoS-vým Jamesonom, ktorý bol s nami po celú dobu od viedenského letiska. Mal som pocit, že chutí len JanoS-ovi.

Sobota 15.11.
Na pláne bolo čo najskôr prísť do Pompejí a večer byť v Neapole. Vstup do vykopáviek v Pompejách ma vyšiel na 5,5 € - študentský lístok. Vykopávky sú celkom fajn, ale začal som sa nudiť už po 20. minútach. Za pozretie stoja amfiteátre a pozostalé telá, ak ich tam nájdete. Zážitok som mal z pizze, ktorú sme si dali ešte pred vstupom - moja najlepšia pizza. Ku koncu začalo pršať, JanoB nás čakal s peknučkým čistým autom (ktoré dal medzitým vyčistiť) na parkovisku a vyrazili sme do Neapolu. Auto sme odovzdali na letisku a tam aj JanoB vyzistil nejaké ubytovanie. Nejaké ubytovanie bol hostel Bella Capri, kam nás zaviezol a ukázal cestu vodič MHD. Bol v takmer v centre pri mori.
Večerný flám v Neapole sme začali večerou v nejakej reštaurácií o ktorej asi bežný turista vôbec netuší a ani nikdy nebude tušiť. V tých úzkych uličkách, kde nás JanoB vodil, som sa fakt bál. Všade tma a zrazu sa objaví nejaký človek alebo motorka, ktorá len tak nezastaví. Večera stála za to, hlučný personál, ktorý občas narazí do stola alebo nič netušiaceho jediaceho. Jedlo bolo super a celá reštaurácia tiež, aj keď sme zaplatili asi o čosi viac - ujo povedal sumu len tak z brucha. JanoB sa odpojil a my traja sme sa začali flákať po meste s tým, že Feďo a ja chceme pivo. Netušim kde sme všade boli, ale nič čo by sa dalo prirovnať baru sme nenašli. Všade reštaurácie a nejaké divné bary. Čo bolo však horšie, nenašli sme ani JanaS, ktorý šiel za nami. Tak sme s Feďom zvolili stratégiu hľadania podľa pamiatok a hneď pri prvej pamiatke sme sa našli. Bolo to pri Castell dell'Ovo. Vysmädnutí sme nakoniec našli nejaký Irish Pub. JanoB nás našiel a zapili sme našu dovolenku.

Od Oheň a síra 2008 - Vezuv, Etna, Vulcano, Stromboli


Nedeľa 16.11.
Hostel Bella Capri bol celkom fajn, príjemná atmosféra a dobré raňajky. Pobalení sme sa pobrali čakať na autobus na letisko. Čakali sme zopár desiatok minút a stále nič. Doprava takmer žiadna, pred nami pobehovali ľudia s číslami. JanoB sa spýtal strážmajstra čo sa deje a dial sa mestský maratón, ale vraj doprava sa čoskoro obnoví. Ďalej sme čakali a stále nič a čas odletu sa blížil. Viacerí spolučakajúci si už medzitým objednali taxíky a tak sme spravili nakoniec aj my. Na letisko sme po krkolomnej jazde dorazili včas. Na palube sme ešte s Feďom spravili účet za dovolenku a ja som neodolal dať si sendvič s mozzarellou pár tisíc metrov nad zemou. Bol to super sendvič, bola to super dovolenka.

Zozbierané a spracované videá z nášho treku:

22. 11. 2008

Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest

Čítanie povinnej literatúry som na strednej škole zanedbával, možno až na Otca Goriota od Balzaca. Radšej som si prečítal Tolkiena alebo Asimova a nie tie "divné psycho-drámy", ktoré majú veľa strán a dej, ktorý sa dá napísať v skratke na tri strany.
S postupom času som sa k niektorým dielam vrátil a na Zločin a trest som sa chystal niekoľko rokov. Myslím, že bolo dobré sa k tejto knihe dostať neskôr.

Knihu som dostal do daru, asi pred dvoma alebo troma rokmi. Je to staré slovenské vydanie z roku 1965 - SVKL. Celú knihu som prečítal asi za dva mesiace a čítal som ju v autobuse do a zo školy.

Dej som samozrejme zhruba poznal zo strednej školy. Hlavná zápletka je v knihe síce veľmi dôležitá, no popri nej sa deje veľmi veľa vecí, ktoré rozvíjajú postavy a lepšie sa chápe ich charakter. Páčil sa mi motív, ktorý donútil Raskoľnikova spáchať vraždu. Zaujímavý je článok, ktorý vyjadroval jeho postoj k činu, ktorý spáchal. K tomuto článku sa dostal vyšetrovateľ Fomič, ktorý je podľa mňa asi najzaujímavejšia postava v knihe. Brilantne drží Raskoľnikova v šachu a on je tak odsúdený na trýznivé myšlienky svojho svedomia.

Nerobím si poznámky z knihy, ktorú čítam, ale pri tejto ľutujem, že som tak nespravil. Našiel som tam veľa pekných viet a keďže má veľa strán a čítal som ju celkom dlhú dobu, tak ľahko som ich znova nenašiel.

Dostojevskij je asi fakt dobrý v psychike postáv. Veľakrát som si domyslel, ako sa môže postava naozaj cítiť. Tá duševná ťarcha, ktorú Raskoľnikov nesie, je prítomná skoro všade. Naopak, jeho priateľ Razumichin je potešením vždy keď sa objaví a je ako protipól (to mám z knihy). Páčilo sa mi aj ako sa Rozumichin zoznámi s Duňou, Raskoľnikovou sestrou. Ku koncu knihy sa Raskoľnikov zblíži so Soňou, s ktorou sa podelí o svoje útrapy. Koniec knihy je dosť smutný.

Bol to pekný zážitok. Nečakal som, že ma to bude tak zaujímať. Hlavne pri takom rozťahanom čítaní. Povedal som si, že Zločin a trest je dobré prečítať raz za 10 rokov. Vzhľadom na vek knihy - Dostojevskij ju dopísal v roku 1867 - je to obdivuhodné dielo.

2. 11. 2008

Patrón internetu

Najpr som si myslel, že je to vtip. Myslím si, že cirkev sa snaží ísť s dobou aj keď tradičný konzervatizmus je stále prítomný. Nemá to ľahké v dnešnom svete lacných českých DVD-čiek. Ale keď majú patróna aj ihliari (sv. Helena), lahôdkári (sv.Anton Pustovník), prírodovedci (sv. Albert Veľký) alebo výťahári (sv. Krištof), prečo nie aj internet. A tak patrónom internetu je sv. Izidor.

Modlitbu k patrónovi internetu nájdete tu.
Zoznam rôznych patrónov som našiel tu.

Pre poriadok, patrón telekomunikácií je sv. Gabriel, archanjel. Celkom trefné.

31. 10. 2008

3D matematika

Správne by som mal napísať asi zobrazenie algebraických plôch v troch rozmeroch. Náhodou som si kúpil slovenské GEO (november/2008), tuším, že prvé odkedy vychádza, a bol tám článok o Gaussovi (kúpil som si ho kvôli téme čísla - globalizácia). Ilustrovaný bol krásnymi "figúrami", ktoré sa mi veľmi páčili, tak som si chcel aj ja niečo vytvoriť. Na stránke www.imaginary2008.de je slušný počet odkazov na softvér a potrebnú matematiku. Ako prvý a zatiaľ posledný soft som vyskúšal 3D-XplorMath-J. Zvláda všetko, čo som potreboval. Chcel som vytvoriť bodliak podľa rovnice: x^2 + y^2 + 1000*(x^2 + y^2)*(x^2 + z^2)*(y^2 + z^2) = 1
- výsledný obrázok:


Na viac som sa nezmohol. Je to jedna z vecí, ktoré mi pripomínajú, že matematika a umenie nemajú od seba ďaleko. Veľa krásnych obrázkov je v tejto galérií.

30. 10. 2008

The WarCraft retrospective

Pekný dokument o hre WarCraft, s ktorou som strávil pomerne dosť času. Mám na ňu príjemné spomienky. Svojho času mal každý diel prelomovú grafiku a ingame videá, výbornú hudbu a skvelú hrateľnosť. Od WarCraft III som tuším už žiadnu RTS ani nehral a viacmenej ani inú PC hru.
Dokument má zhruba pol hodinu a odporúčam pozerať v HD kvalite.

Link:
http://www.gametrailers.com/player/41870.html

26. 10. 2008

Modra - Pod Peprovcom - Pod Srnčím vrchom - Modra

Od Jeseň v Malých Karpatoch 2008


Moja kondícia je na tom stále horšie, cez týždeň skoro žiaden šport kvôli bolesti v ľavom zápästí. Zatiaľ mi žiaden lekár nepovedal, čo s tým vlastne je, mám vydržať.
Nevydržal som však cez nedeľu sedieť doma. Vonku krásne počasie, tak som si vymyslel behanie nad Modrou. Zbalil som aj mamu a jej kamarátku, veci na prezlečenie.

Našiel som celkom jednoduchý okruh. Od Modry po modrej cez Štúrovu lavičku k Pod Peprovcom. V lese bolo veľa lístia, pod nohami to šušťalo, inak všade ticho. Trasa mierne stúpa, na záver treba ísť do strmého kopca, to však trvá krátko. Od križovatky modrej s červenou som sa vydal po červenej smerom do Modry. Bola to pohodová časť stále lesom. Potom nasledovala asfaltka, ktorá viedla až do Modry.
Odhadom je trasa dlhá asi 7 km. Mojim pomalým tempom som to spravil zhruba do hodiny, s niekoľkými prestávkami na meranie glykémie. Je to celkom dobrá trasa na pravidelné behanie, krásna príroda, pre Modranov len kúsok od domu.

25. 10. 2008

Bratislavský jazzový deň (BJD)

foto Igor Daniš a je odtiaľto

Na tohtoročné bratislavské jazzové dni som sa vôbec nechystal. Vedel som o dvoch zaujímavých headlineroch a to o triu bassgitaristov S.M.V. (Stanley Clarke, Marcus Miller, Victor Wooten) a o spevákovi Al Jarreau. Ale keď už, tak určite by som radšej šiel na S.M.V. . Nemal som na lístok peniaze, tak som sa ďalej o jazzáky nezaujímal. Navyše som sa tešil na Noc reklamožrútov, ktorá bola v prvý deň jazzákov.

Vo štvrtok večer som našiel na ICQ odkaz - kamarát má voľný lístok, či nechcem ísť. Dlho som nerozmýšľal a napadol ma jediný dobrý plán - od 20:00 na reklamožrútov a nejaký čas pred vystúpením S.M.V. ísť na električku do PKO a chytiť nejaké miesto. Poistil som sa dvoma dobrými ľuďmi, aby mi dali vedieť asi kedy ich vystúpenie začne. Prišiel som asi 20 minút pred začiatkom a navyše som mohol sedieť pri kamarátoch, ktorí mali vedľa volné miesto - zhruba v strede sály. Luxus ako pre VIP.

Ich koncert mal byť akýmsi promo k ich novému CD Thunder. Nič som z neho nepočul, takže som čakal "len" skvelý zážitok a tešil "len" na hustý bass a slapové javy (na tento názov by si mal dať Lukáš copyright).
Ako prichádzali na javisko, zneli akési fanfáry. Zdalo sa mi to trocha prehnane pompézne, ale zase môžu si to s čistým svedomím dovoliť. Ako prišli, chytili bassy a až na malé pauzy nepustili z ruky. Každý z nich hral svojim štýlom a zvukom. Wooten neviem akým, Miller tvrdými a presnými slapmi a Clarke takým pre mňa zvukom z 90. rokov, zato veľmi pekným.
Mne sa ozvučenie celkom páčilo, počul som trenie prstov o struny a nebolo to veľmi nahlas. Zato bratranec V musel po štyroch skladbách odísť, pretože ho bolelo ucho. Tiež mu vadilo akési splynutie bassgitár, keď hrali všetci rýchlo a naraz, nedali sa dobre od seba odlíšiť. To bola niekedy pravda, ale naše sluchy sú trocha deformované. Klávesák bol prvé skladby dosť ticho, všimol som si ho až pri jeho sóle, ktoré bolo výborné. Z rýchlej improvizácie do pomalších melódiií a všetko to krásne sedelo. Vydržal by som ho počúvať aj dlhšie, ale to už je moja slabosť pre klávesové nástroje.
Každý z bassgitaristov mal svoje sólo. Prvé patrilo Wootenovi, ktorý použil slučku a pridával ďalšie tóny. Po istom čase mu však jeden nesadol a aj keď sa snažil to nejako zachrániť, mne sa to nepáčilo. Millerovo sólo bolo o dosť lepšie. Páči sa mi ako búcha do gitary a má dobrú dynamiku. Z nich troch som dobre poznal len Millera, takže som nebol až tak veľmi prekvapený, aj keď hral výborne. Sólo Stanleyho Clarka by sa mohlo vryť do pamäti všetkým, ktorý to na vlastné oči videli a budú môcť o tom rozprávať vnúčatám. Na rozdiel od Wootena a Millera si Clarke vzal akustickú basu (alebo kontrabas, neviem aký je v tom rozdiel, je to veľké a drevené a hrá sa na tom so slákom). Začal príjemnou pomalou skladbou, potom zrýchľoval, začal robiť slapové javy a to už som pozeral s otvorenými ústami. S akustickou basou robil veci ako na elektrickej a znelo to dobre. Nevedel som, čo sa s tým nástrojom dá všetko robiť, ak to niekto vie. Neuveriteľné veci. Clarke si vyslúžil najväčší potlesk. Podľa mňa, z nich troch nielen najvyšší ale aj najväčší hudobník.
Celý koncert bol dosť živý, Miller si vzal na pódium bábku a blbol s ostatnými. Koncert nemal nejaké nudné alebo hluché pasáže, ale to som ani od takýchto hudobníkov nečakal. Páčili sa mi aj basové duely, Miller - Wooten a Clark - Wooten. Po vytlieskaní prišiel skvelý prídavok, ktorým pekne zakončili prvý deň jazzákov.



Koncert S.M.V. bol pre mňa jedným z najkrajších zážitkov, ktoré som na BJD zažil. Nebyť dobrých kamarátov a jedného rodinného príslušníka, bol by som oň prišiel.

Pekné foto a reportáže z koncertu:
http://www.hudba.sk/spravy/2008-10-25-prvy-den-bjd-2008-vyvrcholil-koncertom-s-m-v-reportaz-foto
http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/23750/Hviezdou-piatkoveho-programu-BJD-basgitarove-trio-SMV.html

Noc reklamožrútov

Prvý raz som bol na reklamožrútoch začiatkom tohto roka a veľmi sa mi to páčilo. Niekomu sa môže zdať choré sedieť v kine a pozerať na stovky reklamných spotov, no pre mňa je dobrá reklama ako malý film a niekedy je v nej viac ako v dvojhodinovom filme. A dobrých reklám tam je celkom dosť.

Prišiel som asi 10 minút po začiatku a bol som tam necelé 2,5 hodiny. Potom som sa ponáhľal na jazzové dni, teda deň. Niektoré z reklám, čo sa mi páčili som našiel aj na youtube. Moja pamäť je biedna, takže ozaj len zopár. Navyše sa mozog dobre koncentruje prvých asi 20 minút, takže z tej doby si pamätám najviac. Určite ich však bolo dobrých oveľa viac.





Free hug v kine bola iná verzia ako táto, no nenašiel som ju:




















18. 10. 2008

Slovensko je asi naozaj bohatá krajina

Bratislava sa pomaly mení na veľmi moderné mesto. Neustála výstavba len potvrdzuje, že peniaze sa tam točia rýchlym tempom. A dosť peňazí tam aj zostáva. Hospodársky rast sa trocha pozastavil, ale stále je pomerne dosť veľký. Ja to vidím skoro všade, kde sa pohybujem. Teda od našej dediny smerom do Bratislavy. Nedávno autobus, ktorým som cestoval, obehlo v Bratislave ferrari. Je to ale predsa len nejaká malá časť Slovenska. Neviem ako sa darí iným krajom. Ale dnes som si všimol niečo, čo ma znova trocha presvedčilo, že naša malá krajina je bohatá.

Dnes som bol v našej dedine oberať a ku koncu oberačky sme vykladali veci z traktora. Mne sa dostalo cti zobrať plastovú kanvicu. A do ruky som dostal kanvicu Tupperware. Vtedy som si nejako uvedomil, že keď sa už v traktore na dedine nachádza asi najdrahší americký kuchynský plast (s doživotnou zárukou), tak potom sme na tom asi naozaj dosť dobre.

13. 10. 2008

Zaťal som si do prsta

V duchu "naštiepaj drevo nech nevyhasne", som sa chystal udržiavať oheň pred opekačkou. V tom som dostal akýsi výpadok koordinácie a sekera letela pár milimetrov od cieľa. Zasiahla ukazovák na ľavej ruke. A ako to už býva zvykom, všade plno krvi a zveličovania.

Nuž zutekal som do domu a nad vaňou (do ktorej kvapkala krv) som si ranu umyl vo vlažnej vode. Stiahol som si ju leukoplastom a obviazal obväzom. Popritom som zjedol sladkú tyčinku, pretože som mal asi hypoglykémiu, a takmer som omdlel. Nakoniec všetko dobre dopadlo a aj sa opekalo.

Odvtedy prešiel asi mesiac a počas hojenia rany som si len tak pre zábavu fotil celý hojaci proces zvonka. Rana sa dobre zahojila, pamiatkou bude malá ryha, ktorá sa už asi nevyhladí do pôvodne dokonalého povrchu môjho ľavého ukazováka.

Popritom bolo však celkom zaujímavé zopakovať si proces zrážania krvi a zastavenia krvácania. Po poranení prsta začala celkom húfne tiecť krv. Pravdu povediac, čakal som to. Trafil som sa len do kože a možno poškodil sval. Prst je teraz plne funkčný, takže nič iné som si asi neporanil. Krv tiekla dosť dlho. Aj keď má najprv dôjsť ku zúženiu cievy, nenastane tak okamžite - vyplavenie sérotonínu z krvných doštičiek (trombocytov) a kontrakcia cievy nastala po rádovo minútach. Možno to má aj tú výhodu, že krv "premyje ranu" a vyplaví nečistotu. Infekciu som v rane nemal. Zúžená cieva má tú výhodu, že cez ňu pretečie menej krvi a tým sa zmenšia aj jej straty.
- Vascular phase

Potom nastane nahromadenie (trombocytov) a vznikne "prvá zátka". Normálne sa trombocyty na neporušenú stenu cievy nenalepia. Nastane tak až po poranení a odkrytí kolagénového väziva. Trombocyty sa navzájom pospájajú uvoľnia potrebné látky, ktoré sú potrebné pri ďalšom procese zrážania. Táto prvotná štruktúra síce zastaví krvácanie, no nie je veľmi pevná. Preto je celkom dobré nedávať leukoplast po chvíli dole. Ja som ho tam mal dlhšie a navyše som sa s ním aj umýval, takže večer vyzeral prst ako na obrázku v 1. deň. Ani vtedy však ešte rana nebola dostatočne pevná.
- Platelet phase

Spevnenie rany má na svedomí hemokoagulácia, teda zrážanie krvi. V krvi sa vyskytuje niekoľko koagulačných faktorov, ktoré sa aktivujú pri poškodení cievy. Aktivácia koagulačných faktorov je kaskádovitá, teda jeden aktivuje druhý a má dve rôzne cesty aktivácie - Intrinsic a Extrinsic pathway. Obe cesty sa spájajú a ďalej pokračuje vytvorenie trombínu a ten zmenu fibrinogénu na fibrín. Vznikajú tak fibrínové vlákna do ktorých sa zachytávajú krvinky a sieť vláken sa potom sťahuje.
- Coagulation phase a Clot retraction

Bunky sa v tkanive spájajú a rana sa hojí. Štruktúra, ktorá vznikla pri koagulácií sa zničí v procese fibrinolýzy, ktorú aktivuje plazmín.
Kdesi som našiel aj peknú schému:



Na zopakovanie som použil učebnicu z fyziológie od Igora Bédera.

6. 10. 2008

Ľudovít Ódor: Ekonómia z nadhľadu

Najskôr som nechcel o knihách, ktoré som v blízkej minulosti čítal, nič písať, len zverejniť názvy, aby bolo vidno, že viem čítať. Časom mi to nedalo a o niektorých knihách sa oplatí napísať zopár riadkov. Táto je jedna z nich.

Ekonómia je pre mňa záhadou a vôbec jej nerozumiem. Ľudia v tieto časy častokrát používajú také termíny z ekonómie a financií, ktorým možno ani sami nerozumejú. Ja im teda vo väčšine nerozumiem a čomu nerozumiem to ma obvykle priťahuje.

Túto knižku mi kúpila sestra na narodeniny a na moje želanie. Reklamu na ňu som videl na etrend.sk. Tam sa dá priamo objednať, ale mne sa nechcelo čakať a tak som si ju kúpil v Artfóre (10 % študentská zľava na ISIC, btw).

Písaná je veľmi pútavo a vtipne. Je poskladaná z veľa krátkych vačšinou jednostranných textov. Na druhej strane sú skvelé Shooty-ho ilustrácie. Texty sú dosť dobové (nie staré), teda sú tam časti o prechode na euro a viaceré vtedajšie či súčasné ekonomické problémy. Veľmi sa mi páčil štýl písania a druh humoru. Okrem autorových textov sa na knihe podieľajú aj ďalší "podkutí" autori.
Knihu som prečítal asi za 2 dni. Pravdupovediac mi to nestačilo, niektoré veci si musím ešte ujasniť a tak si ju chcem prečítať ešte raz. Na konci knihy sú veľmi dobré citáty od známych ľudí súvisiace s ekonómiou a odporúčaná literatúra pre ďalšie štúdium od autora + ekonomický slovník, ktorý je dobré si prečítať asi najkôr (môj prípad).

Zapamätal som si z knihy túto modelovú situáciu: traja podnikatelia začnú predávať vo svojich obchodoch topánky. Prvý si dá na obchod nápis: Najkvalitnejšie topánky. Druhý: Najlacnejšie topánky. Čo by mal urobiť tretí? Jedno z riešení nájdete v knihe a stojí za to, rovnako ako celá kniha za prečítanie.
4.5/5

5. 10. 2008

Sennheiser HD 555

V roku 2006 som bol na výstave High-End pozrieť sa na 6 miliónovú zostavu McIntosh. Pravdupovediac ma to veľmi nebralo. Hralo to síce nádherne, ale čo iné človek môže od takého nadupaného drahého kolosa čakať. Najväčším zážitkom výstavy bolo pre mňa počúvanie hudby na slúchadlách Sennheiser HD 650, čo je ich najvyšší model. Mal som so sebou svoje CD, takže som počul aj to, čo som dovtedy nepočul a to, čo som dovtedy počul, som počul oveľa lepšie a krajšie. Vtedy som si povedal, že keď budem veľký, kúpim si slúchadlá Sennheiser, trebárs aj 650-ky.


Cesta za HD 555 trvala asi 3 roky. Od prvého ročníka na VŠ si so spolužiakom hovoríme, aké si kúpime Sennheisery. Na jar som mal celkom dobrú ponuku objednať elektroniku z USA, asi cez n ľudí, kde n > 3. Najprv som nechcel nič, ani som nemal peniaze. Potom som však dostal výplatu a napadli ma slúchadlá. Nechcel som dať viac ako 3000 Sk, a tak najlepšie vyšli HD 555. Po akýchsi neúspechoch, som sa ani na konci prázdnin slúchadiel nedočkal. Zavrhol som teda možnosť objednávky cez n ľudí a rozhodol sa pre variantu s 1. človekom. Napísal som kamarátovi, ktorý v USA pracoval a mal sa vrátiť v septembri. Pre neho to nebol problém, tak som ich objednal (aj keď asi o 30 $ drahšie ako na jar a kurz tiež nebol o nič lepší), zaplatil cez Visu electron a nechal poslať na jeho adresu. Slúchadlá prišli minulú nedeľu (ešte raz dakujem Palo) a odvtedy som ich nechal zahrať veľkú časť mojej hudobnej zbierky.

Jeden z hlavných dôvodov prečo som sa rozhodol pre HD 555 bolo aj toto vyčerpávajúce fórum. Je tam asi všetko čo by mal kúpychtivý človek vedieť. Preto sa mi nechce písať vo forme nejakej odbornej recenzie.
Skvele mi padli na hlavu. Mäkkučké okoloušníky a nadhlavník (moje vymyslené názvy) sú skutočne stále komfortné a pohodlné aj po niekoľko hodinovom nosení. Uši sa do slúchadiel s prehľadom zmestia (aspoň tie moje a nie najmenšie). No pri teplejšom počasí sa uši môžu po nejakom čase "potiť". Slúchadlá sa dodávajú s redukciou na jack, takže ich nie je problém zapojiť do zvukovej karty. Ja som ich pripojil k notebooku, kde počúvam hudbu.

Ani neviem ktorú skladbu som počul ako prvú. Čo si pamätám bol krásny zvuk. Chcel som si naraz pustiť všetko, aby som zistil ako to všetko hrá. Bol to jednoducho zážitok, no pravdu povediac nebolo to ani veľké prekvapenie. Myslel som si, že budú hrať nádherne. Tam kde mali znieť basy hrali basy, tam kde výšky, výšky. Všetko to hralo ako malo. Žiadne oneskorenia, keď bol zvuk dynamický, bola to radosť počúvať nezávisle na interpretovi. To bolo vlastne prvé dni jedno. Hlavne, že som ich mohol mať na ušiach a počúvať ten zvuk. Prvý moment bol viac o zvuku ako o hudbe.
Skúšal som všetko cez 128 až 320 kbps mp3, nejaké ogg-y, flac, CD, hudobné DVD, DVD. Počúval som koľko som mohol a podľa chuti. Na mojom last.fm profile je to všetko pohromade. Čo si človek asi ihneď všimne, je zvláštne praskanie a nejaký divný zvuk u nízko bitratových skladieb. Niet sa čomu čudovať, na týchto slúchadlách som počul asi všetko čo sa počuť s mojim biednym sluchom dalo. Niekde je kompresia veľmi počuť. Samozrejme pri veľmi nízkych a veľmi vysokých frekvenciách. Mp3 do 192 kbps sa niekedy dajú v pohode počúvať, no nižšie kbps je už zlé. Na dobrý odposluch sú vhodné mp3 od 256 kbps. Tie zvuku až tak neublížili. Tých zopár ogg-ov čo mám, má bitrate okolo 120 kbps a nie je to žiadna sláva. Platí to isté čo pri 192 kbps mp3. Flac je radosť počúvať, ale nemám veľa skladieb v tomto formáte, len nejakú klasiku. Keďže mám celkom veľký priestor na hudbu, ripovať by som chcel už do tohto formátu. Aspoň tie kvalitné a obľúbené skladby a albumy. Audio na DVD je výborné. Rovnako ako aj sledovanie DVD filmov cez domáce kino (majú dosť dlhý kábel). Doma máme len stredotriedny Thomson, no aj tak to znelo celkom dobre. Na nejakom AV receiver-i YAMAHA s 7x100 W to musí byť iná káva.

Nebol som si istý ako slúchadlá utiahne moja zvukovka SoundMAX na notebook-u. Poradila si s nimi celkom dobre. Nechcelo by sa mi kupovať stereo zosilňovač a zapratávať miesto na stole. K tomu ďalšie magnetické pole. S iPod-om hrali slúchadlá ešte hlasnejšie a zvuk bol skvelý. Pri vysokej impedancií však dôjde k rýchlejšej spotrebe energie. Tieto slúchadlá však nie sú určené k prenosnému audiu.

Pre mňa sú HD 555 najlepšie slúchadlá, aké som mal na hlave a zároveň referenčné pre všetky ostatné. Po týždni som si na ich zvuk celkom zvykol a veľmi mi vyhovuje. Aj keď som počul HD 650, nemôžem ich porovnať z dôvodu celkového času, počas ktorého sedeli na mojej hlave. 650-ky som len skúšal, no 555-ky som naozaj počul. A počúvam stále, aj teraz (hrá mi Nirvana live), a dúfam, že mi vydržia veľmi dlho. Nenašiel som na nich jedinú chybu. Po týždni počúvania 5/5.


Dobré linky:
http://avforum.zive.cz/
http://www.headphone.com/products/headphones/full-size/sennheiser-hd-555.php
http://www.dansdata.com/hd555.htm

29. 9. 2008

iPhone humor

Dnes som si prečítal rozhovor so Stevom Wozniakom v SME. Veľmi som sa nasmial na priloženom vtipe, tak som začal hľadať iPhone humor na nete. Z tých lepších som vybral tieto:















A jedno video na záver :-)

25. 9. 2008

Rozvrh 2008/2009 - zima

Môj približný rozvrh na zimný semester:


Pondelok Utorok Streda Stvrtok Piatok
=======================================================================================
7 20 > |---------------|---------------| | KTVS|
|p LF-UPF|c LF-UPF| |Telesná výchova|
|Patologická |Patologická | |a šport |
--------------|fyziológia |fyziológia |---------------| |
8 10 >vF1-328a| | |p F1-328a| |
Medicínska | | |Matematické | |
biofyzika | | |modelovanie | |
| | (7:30-9:20) |biosystémov | |
9 00 > | | | | |
| |---------------| | |
| |---------------| | |
--------------| |---------------|---------------| |
9 50 >vF1-328a| | |p F1-232a| |
Databázy a | | |Fyzikálna | |
informačné | | |chémia a | |
systémy v | |---------------|elektrochémia | |
medicíne | | | | |
10 40 | (7:30-11:20) | | | |
| | | | |
|---------------| | | |
--------------|---------------|---------------|---------------| |
11 30 >F1-328a| | | | |
Špeciálne | | | | |
praktikum z | | | | |
biomedicínskej|---------------|---------------|---------------| |
12 20 >fyziky | |c F1-328a| | |
| |Matematické | | |
| |modelovanie | | |
|---------------|biosystémov |---------------|---------------|
13 10 > |p F1-328a| | | |
|Úvod do | | | |
|biomechaniky | | | |
--------- ----| |---------------|---------------|---------------|
14 00 > | |v F1-328| |p F1-328|
FMFI | |Biosenzory | |Fyzikálne |
| | | |princípy |
--------------|---------------| |---------------|diagnostiky a |
14 50 > |p F1-247| | |terapie |
FMFI |Experimentálne | | | |
|metódy | | | |
--------------|lekárskej fyzik|---------------|---------------|---------------|
15 40 > | |p F1-247| |v F1-328|
FMFI | |Metódy | |Základy |
| |spracovania | |magneticko-rezo|
--------------|---------------|biosignálov a |---------------|spektrometrie a|
16 30 > |v F1-232a|počítačová | |tomografie |
|Aplikačné |grafika | | |
|programy v | | | |
--------------|biofyzike |---------------|---------------|---------------|
17 20 > | |c F1-247| | |
| |Metódy | | |
| |spracovania | | |
--------------|---------------|biosignálov a |---------------|---------------|
18 10 > |v F1-232a|počítačová | | |
|Aplika. progra.|grafika | | |
|v biofyzi | | | |
--------------|---------------|---------------|---------------|---------------|
19 00 > | | | | |
| | | | |
| | | | |
--------------|---------------|---------------|---------------|---------------|

Hudba a osobnosť

Dnes som si v SME prečítal článok o vzťahu medzi povahou človeka a hudobným štýlom, ktorý sa mu najviac páči. Určite medzi hudobným vkusom a povahou existuje akási väzba. Že medzi metalistami sú veľkí pohoďáci a medzi fanúšikmi pop-u a hip-hop-u extrovertný spoločenskí ľudia, som si všimol už dávno. No potom sú ľudia, ktorí počúvajú všetko. Ja mám tiež dosť široký záber. Na otázku, akú hudbu mám najradšej, by som asi v rýchlosti odpovedal, že elektronickú. No tiež si rád vypočujem klasiku, jazz, metal či filmovú hudbu. Nedávno som počúval dokonca aj dychovku a páčila sa mi!

Navyše sa v týchto časoch hudobné žánre veľmi prelínajú a len málo hudobníkov hrá "čistokrvný" žáner. To celkovo štatistiku trocha kazí. Niekto si mýli techno s D'n'B, pre niekoho je jazz Louis Armstrong, pre iného Miles Davis. V každom prípade, je to celkom dobrý nápad urobiť takúto štúdiu, ale dúfam, že v budúcnosti ich bude viac a kvalitnejších.

Na psychcentral.com sú výsledky prieskumu uvedené takto:

Blues fans have high self-esteem, are creative, outgoing, gentle and at ease
Jazz fans have high self-esteem, are creative, outgoing and at ease
Classical music fans have high self-esteem, are creative, introvert and at ease
Rap fans have high self-esteem and are outgoing
Opera fans have high self-esteem, are creative and gentle
Country and western fans are hardworking and outgoing
Reggae fans have high self-esteem, are creative, not hardworking, outgoing, gentle and at ease
Dance fans are creative and outgoing but not gentle
Indie fans have low self-esteem, are creative, not hard working, and not gentle
Bollywood fans are creative and outgoing
Rock/heavy metal fans have low self-esteem, are creative, not hard-working, not outgoing, gentle, and at ease
Chart pop fans have high self-esteem, are hardworking, outgoing and gentle, but are not creative and not at ease
Soul fans have high self-esteem, are creative, outgoing, gentle, and at ease

Stránka prieskumu je stále aktuálna a stále je možné sa zapojiť.

23. 9. 2008

Sennheiser PX 100

Už len pár dní ma delí od nasadenia Sennheiser-ov HD 555 na moju hlavu. Zdá sa mi to už hrozne dlho. Takmer tri roky sa so spolužiakom chystáme kúpiť slúchadlá tejto nemeckej značky. K nej asi netreba nič dodávať, kto sa trocha vyzná, vie o čom je reč. Koncom jari, tesne pred štátnicami, som dostal ponuku kúpiť nejaké Senny v USA takmer za polovicu. Čakal som tri mesiace a nič z toho. Nakoniec som to vybavil cez kamaráta (thx Palo). Zo všetkého čo som si prečítal, 555-ky by mali byť dosť dobré slúchadlá.

Spolužiak objednal PX 100-vky pre kamaráta a dnes ich bol vyzdvihnúť. A že ich rovno vyskúšame. Doniesol som do školy diskmen Philips AZT 9230 . Po doobedňajšej prednáške sme zašli do prázdneho labáku a rozbalili a zapojili "aparatúru". Priniesol som nejaké CD, aby sme si vypočuli bezstratové hudobné stopy, ako ich pán zvukár na disk ponakladal. Slúchadlá sme prepojili ešte cez malý kábel s regulátorom hlasitosti. Možno to nebol najlepší nápad, ale to sme neriešili.


Púzdro, v ktorom boli slúchadlá umiestnené, bolo nádherné a vyzeralo dosť prakticky. Keď už takéto slúchadlá, tak na dlho a uloženie v puzdre ich vek určite predĺži. Slúchadlá sú primárne určené k prenosnému audiu a tak sme nečakali nejaký Hi-Fi zázrak. Navyše ja zle počujem a nemali sme veľa času. Teda aspoň ja nie a ešte k tomu nás "vyrušila" doktorka. Ja som veselo počúval hudbu a až spolužiak ma upozornil, že by som mal radšej počúvať ju.

Teda moje hodnotenie je veľmi subjektívne a veľmi amatérske. V júli som mal na ušiach legendárne Koss Porta Pro, na ktorých som počúval nejaké popové skladby. Sú v rovnakej kategórií, tak som to, ale len z ďaleka, mohol porovnať. Ako prvé som počúval CD Johna Williamsa - Filmworks. Asi to nie je originálna kompilácia, skladby sú zrejme z iných nosičov. Toto CD som počul veľmi veľa krát a tak som asi vedel ako, čo a kedy hrá.

Prvá skladba bola téma z The Lost World: Jurassic Park. Začína duniacimi bubnami a vtedy ma zvuk ohromil. Krásne, naozaj dunivé basy, to som nečakal. Preskočil som na ďalšie overené skladby - E.T. Flying. Snažil som sa dobre započúvať, ale sláky a nejaká časť orchestra tam jednoducho chýbala. Popreskakoval som na ďalšie, no na klasickú hudbu tieto slúchadlá asi neboli veľmi stavané. A občas mi vadili masívne basy.
Ďalším CD bolo od Judas Priest - Angel of Retribution. Vypočul som si časti zo známych skladieb a táto hudba už znela o dosť lepšie. Gitary išli pekne vysoko, aj keď znova mi trocha vadili silné basy. Ale to už je vec môjho vkusu. Zo skúsenosti ale viem, že pri dlhodobejšom počúvaní už silnejšie basy lezú na nervy. Tento disk som mimochodom a zhodou okolností mal na jednej hi-fi výstave, kde som ho počúval na Sennheiser-och HD 650. Zážitok.
Posledný disk, ktorý som vopchal do prehrávača, bol od The Prodigy - Music for the Jilted Generation. Na túto hudbu som sa tešil. A bol som uspokojený. Teraz sa basy zneli pekne prirodzene, tiež výšky a celkovo to znelo veľmi dynamicky. Na tento druh hudby sa podľa môjho názoru veľmi hodili. Rád by som si vypočul na nich ešte hromadu elektronickej hudby, ale bolo treba ísť na prednášku. Za tých prá minút sa toho dalo vypočuť veľmi málo.

Spolužiak ich počúval na izbe a ich zvuk sa mu zdal stále lepší. Ja by som im dal asi, 8,5/10. Neviem čo je pravdy na 200 hodinovou rozohrávaní slúchadiel, ale určite si pri nich ucho zvykne na ich reprodukciu. Môže to byť aj v tomto prípade. Viacmenej ma tieto slúchadlá dostali až pri elektronickej hudbe, čo je škoda, lebo mám pomerne široký záber. Oproti Koss Porta Pro sa mi zdali trocha prirodzenejšie, ale niekedy s až silnejšími basami. Komu sa chce, môže si obe slúchadlá porovnávať zhora, zdola.

Dodatok:
Slúchadlá som ešte mohol počúvnuť na tretí deň cez notebook. Tentoraz bez kábla s regulátorom hlasitosti. Počúval som mp3 kvality 256 a 320 kbps a jeden flac s Bachom. Hudbu som zvolil celkom pestro: The Dø, D. Kay, Pat Metheny, Dream Theatre, Dimmu Borgir, Commix, Danny Elfman, Nicholas Hooper, Trans-Siberian Orchestra, The Bird and the bee. Urobili na mňa väčší dojem. Celkovo by som im dal 4.5/5. Keby som si mal kúpiť supraaurálne slúchadlá, vypočul by som si podľa možnosti aj iné, ale PX 100-ky by boli horúcim favoritom.

Ozajstné recenzie:
http://avmania.zive.cz/default.aspx?server=1&article=595
http://avforum.zive.cz/viewtopic.php?f=1712&t=759905
http://www.mp3.sk/sennheiser-px-100-pr-2262.html
http://www.headphone.com/products/headphones/earpad/sennheiser-px-100.php

18. 9. 2008

Do Modry a späť

Celý deň som sa v práci tešil ako si večer pôjdem zabehať a rozhýbať tak moje mľandravé telo po takmer týždni na stoličke. Od obeda bolo pekné počasie a tak som sa už dopredu rozhodol, že skúsim trocha dlhšiu trasu a to do Modry. Vedel som, že domov prídem neskôr a budem potrebovať čelovku. Minule som už s čelovkou bežal po terasách a celkom sa mi to osvedčilo. Bola to zábava a videl som dosť dobre (Petzl Tikka Plus).

Dorazil som domov o 19:30, trocha som sa upravil a bežať som začal o 20:15. Išiel som po terasách a vinohradoch až po Kráľovú, kde som zišiel na asfalt do Harmónie. Odtiaľ znova cez vinohrady do Modry na vŕšky. Tam som na polhodinku zakotvil u bratranca, ktorý mi láskavo ponúkol vodu a multivitamín. Prišiel som k nemu o 21:05. Prebehol som tento 7,61 km úsek za 50 minút.

Späť na Dubovú som už išiel (o 21:28) po hlavnej pretože som sa ponáhľal a mal som už behu celkom dosť. Prišiel som o 22:04. Tento úsek mal 5,14 km a trval mi 36 minút. Bol som na ňom dosť pomalý a ku koncu v dedine som šiel chôdzou.

Cestou som mal malé pauzy na vysoplenie nosa a preskúmanie terénu - do 30 sekúnd. Celkovo to bolo 12, 75 km za 86 minút s 23 minútovou prestávkou.
Dobre mi to padlo a na týždeň mám asi dosť.

15. 9. 2008

Virtuous

Takýto štýl jazdenia veľmi nevyznávam, ale dobre sa na to pozerá.
Viac MTB videí je možné pozrieť na tejto stránke - mtbmovies.com

7. 9. 2008

Shimano vs SRAM

Takúto otázku by som si položil, keby som si šiel kupovať nový bicykel podľa svojich predstáv. Nič také nehrozí, ale aj tak ma zaujímal hlavný rozdiel. Doteraz som jazdil a jazdím len na prevodoch od Shimana. Viacmenej som ani nikdy neuvažoval o inej sade. Odjakživa som považoval bicykle s Deore a vyššou sadou za čosi, na čom sa dá už poriadne jazdiť. Veď aj na mojom Altuse sa dá, ale je to trocha iná kategória. Stačila mi jedna jazda s Alivio-m, aby som vedel, že Altus je určený na jazdu do obchodu a späť.

Americká firma SRAM má okrem prevodových systémov pod sebou už aj Rock Shox, Avid, Truvativ. Skoro celý bicykel pod jednou značkou. Prednosťou SRAM-u je vraj pomer 1:1, čo znamená o koľko posuneme riadiacu páčku, o toľko sa posunie prehadzovač (napr.). Shimano používa pomer 2:1. Pomer 1:1 je vraj odolnejší a stálejší, pretože je jednoduchší. SRAM použil ako prvý grip shift, čo mne lezie na nervy. Takých ale bolo viacej, tak začal vyrábať aj páčky Attack. Veľa sa diskutuje o pevnosti zadného prehadzovača pri kazete. Ako sa správajú obidva systémy pri zjazde je dobre vidieť na tomto videu:



Tento problém u Shimana by mal byť vyriešený v sade 08. Tiež je otázne, či je na bicykli dobre napnutá reťaz. Celkovo sa dá povedať, že otázka výberu je len otázka vkusu. Veľmi rád by som si SRAM vyskúšal a porovnal s ekvivalentým systémom od Shimana. Jednotlivé časti sa vraj dajú kombinovať, ale to by som veľmi neriskoval.

1. 9. 2008

Viacdenný výlet Muránskou planinou a Nízkymi Tatrami

Tento trek, či viacdenný výlet, mal, ako obvykle, na svedomí Lukáš. Na Muránskej planine som ešte nebol alebo bol ako veľmi malý, takže si nič nepamätám. Pôvodne sme mali vyraziť 23. augusta v sobotu. Ten týždeň však Lukášovi a aj mne bolo zle a možno aj preto sme to presunuli na nedeľu. Cez víkend mi už bolo lepšie, v sobotu večer som si zbalil ruksak a nastavil budík na skorú hodinu. V nedeľné ráno som sa autobusom dopravil na Vinohrady, kde sme mali nastúpiť na rýchlik do Červenej Skaly. Na stanici sme sa stretli skoro všetci: Lukáš, Kolo, Milan, Hanka, Mišo, Emil a ja. V Banskej Bystrici nastúpil WSX. Pridať sa k nám mala ešte Anička, ale bohužiaľ ju nezobral autobus z dediny, takže nestihla vlak. Ďalej sa k nám mali pridať nejakí Kanaďania, ale o tých nič neviem a nakoniec sa k nám nepridali bohvie z akých príčin.


Podľa predpovede malo v nedeľu pršať, takže som si zobral dosť vecí, aby som bol čo najviac v suchu, keď do nitky premoknem. Našťastie, už od rána vyzerala obloha viac do modra a žiadne dažde sa nekonali. Ostatné dni mali byť pekné, čo aj boli.

Z Červenej Skaly sme vyrazili po zelenej na Veľkú lúku. Bola to dlhšia varianta, no počasie bolo dobré a lepšie sme tak využili čas. Po ceste spadlo zopár kvapiek, ale to bolo všetko počas celého treku. Cesta viedla viacmenej stále lesom, sem-tam cez nejaké lúky. Po najbližšom smerovníku sme mali odbočiť na žltú, čo sme aj odbočili, ale po chvíli sme ju stratili. Túlali sme sa lesnými cestami, potom sme však šli späť smerom k smerovníku nájsť žltú. Našli sme žltú značku celkom od veci schovanú na kmeni zatienenom haluzami. Celkom ľahko sme ju preto prehliadli. Po žltej sme boli o polhodinu na Veľkej lúke. Veľká lúka je naozaj veľká. A navyše najkrajšia, čo som videl. Krásna zelená tráva, pekne pokosená a na nej pasúce sa kone. Krása na pohľad.


Ešte pred utáborením sme išli z lúky po modrej pozrieť na zrúcaniny Muránskeho hradu. Po ceste sme prišli na chatu, kde bolo usalašených niekoľko strážcov lesa. Objednali sme si klobásy po 50 Sk, ja som si dal ešte čaj za 15 Sk, aby bolo na koho čakať. Ako sme čakali na jedlo, jeden zo strážcov lesa sa nás opýtal rozkazom, že či nejdeme bivakovať na hrad. Dovtedy to asi nikoho nenapadlo, ako poznamenal Kolo. Rozvášnila sa diskusia, čo to vlastne znamená bivakovať. Strážca tvrdil, že je to núdzové prespatie bez stanu ako hovorí "odborná" literatúra. Chcel nás odstrašiť, že spať na hrade nemôžeme. Lukáš hovoril, že bivakovanie je možné niekoľko metrov od turistického chodníka. A mal pravdu, čo sme si neskôr overili na tabuli ešte v národnom parku. Strážca lesa nás jednoducho potreboval uzemniť. Mne to bolo celkom jedno, spať sme mali aj tak na Veľkej lúke. Tak sa zrodila téma dňa.


Zrúcanina bola dosť zrúcaná. Okrem hlavnej brány bolo vidno len zvyšky najhrubších stien. Nachádzajú sa tam dve pekné vyhliadky na Stolické vrchy a Muránsku planinu. Okolo hradu vedie chodník s popismi, ktorý som prebehol. Približne v strede hradu je lúka aj s miestom na oheň. Asi pred touto lúkou nás strážca varoval. Pokochali sme sa prírodou, západom slnka, urobili kvantá fotiek a šli naspäť. Asi 100 pod chatou je prameň, z ktorého sme si doplnili fľaše.


Na lúke sme zakempovali v južnej časti pri smerovníku. Podaktorí vytiahli variče, ja som celý deň jedol obložené žemle, ktoré u nás nechali nejakí Poliaci. Chutili mi. Paradajky, papriku som šetril na horšie časy. Večer sme na druhý pokus založili oheň, čo bol veľmi dobrý nápad. Dosť sa ochladilo. Ešte cestou z hradu sme uvideli chodník vedúci k jaskyni, len pár metrov od modrej. Kolo dostal nápad, tam zájsť v noci, kvôli tej atmosfére. Vzali sme si čelovky a vyrazili do jaskyne. V jaskyni bola len jedna miestnosť a nebolo čo obdivovať. Tak sme sa pobrali naspäť na lúku.


Obloha bola bezoblačná a posiata hviezdami. Po adaptovaní očí na tmu sa dali vidieť ďalekohľadom aj niektoré slabšie objekty, ako M31 v Androméde. Môj druhý najkrajší pohľad na nočnú oblohu (prvý je z Téryho chaty, to už sa ťažko prekoná). Stále bolo chladnejšie, oheň sme nechali pomaly dohorievať a pobrali sme sa spať. Kolo, Lukáš a ja sme spali pod širákom. Asi do polnoci som spal dobre (teda hodinu), potom sa začalo stále viac ochladzovať. Obliekol som si nohavice, dal na hlavu čiapku, no aj tak som sa klepal a budil každú štvrťhodinu až do rána. Už skoro ráno nám začali vedľa hláv premávať traktory a iné nákladné autá s vyťaženým drevom. V Muránskej planine sa ťaží asi na každom kilometri a niekde aj častejšie. Príroda je tým dosť poznačená a národnému parku to dobrú povesť určite nerobí.

Po raňajkách sme sa vydali po červenej smerom na Studňu. Tam sme sa mali rozdeliť. Zastavili sme sa na vyhliadke na Poludnici. Je to asi 5 minút z chodníka. Naozaj pekný výhľad.


Pri Studni sme si obzreli toľko spomínanú Ľadovú jamu na Muráni. Ako sa dalo čakať, žiaden ľad v nej nebol. Ako jama ale bola dobrá. Stará dobrá jama.
Načerpali sme si z prameňa vodu a dali obed. Lukášovi bolo znova zle, tak sa vybral do Polomky vyliečiť sa. Hanka, Milan a Mišo prehovorili WSX-a, aby ich cestou do Bratislavy autom hodil domov. Ostali sme traja: Kolo, Emil a ja. Rozhodnutí sme chceli pokračovať a prejsť planinou podľa plánu. Na dokončenie nám chýbal asi 6 hodinový úsek. Ten by sme stihly v pohode ešte v ten deň, takže čo s voľným utorkom. Lukáš len tak navrhol ísť na Chopok. Mne sa tento nápad dosť páčil a zvyšku družstva asi tiež, aj keď Emil mal problémy s kolenom. Vydali sme sa po červenej na Nižnú Kľakovú. Pôvodne sme tu mali prespať. Na lúke nás privítalo množstvo koní a ujo pastier koní, ktorý nám povedal, že prameň pod lúkou vyschol. Poradil nám ísť inou cestou k druhému prameňu asi hodinu. Bolo to úplne opačným smerom ako sme mali namierené, takže nič z toho.


Z Nižnej Kľakovej sme odbočili po žltej do doliny. Tento úsek až po sedlo Burda bol asi najkrajší z celého treku. Žiadne rúbaniská a chodníky v tvare stopy od pneumatiky traktora. Chodník šiel popri chate, kde nás pozdravili veľmi milí ľudia. Ponúkli nám polievku, mohli sme si u nich v chate doplniť fľaše a najprv sme slušne odmietli pivo. Cestou z chaty sme si však niesli 3 plechovky Bažanta. Cesta viedla cez lúky do sedla Randavica. Odtiaľ sme pokračovali po modrej až do sedla Burda. Dalo sa pokračovať na Fabovu hoľu, ale pre nedostatok času sme ju podišli po zelenej. Tam na mna došla kríza a zjedol som všetky sladkosti, ktoré mi kamaráti dali na obed, aby som nezomrel pri hypoglykémií strašnou smrťou. Všetkým ešte raz ďakujem :-). Pár minút som to musel predýchať a neskôr ešte raz.
Prišli sme k červenej, ktorá nás viedla do Zbojskej. Utáborili sme sa hneď na prvej lúke pri ohnisku. Vedľa tiekol potok, kde dal Kolo vychladiť pivá a ja som sa v ňom umyl. Celkom svieža voda. S Kolom sme šli pozrieť na vlakovú stanicu, odkiaľ nám mal íst o 6:27 vlak do Brezna. Tam sme chceli prestúpiť na autobus na Trangošku.
Uvarili sme cestoviny, Kolo otvoril olivy, najedli sme sa a zapili dobre vychladeným pivom. Kolo a ja sme spali znova pod širákom, Emil v stane. Noc bola o dosť teplejšia ako tá predošlá. Mohol by som sa dobre vyspať, no o pol jednej ráno mi prišlo zle a celú večeru som dostal zo seba von. Po polhodine som sa vrátil do spacáku a spal som až dokedy nezazvonil budík.

Ráno sme rýchlo pobalili veci a zišli do vlakovej stanice. Stretli sme tam nejakého uja, ktorý nám hovoril niečo zo života, ale bol som ospalý a už neviem o čom to bolo. Cestou do Brezna boli pekné pohľady na okolitú prírodu. V Brezne sme si išli doplniť zásoby do Billy, asi 300 metrov od vlakovej stanice. Vrátili sme sa na stanicu a čakali na autobus a na Lukáša, ktorý sa k nám onedlho pridal.
Plán bol z Trangošky na chatu, odtiaľ na Ďumbier a Chopok. Tak sme sa vydali zo zastávky Trangoška po zelenej na chatu generála M. R. Štefánika. Už deň predtým ma začala bolieť noha, presnejšie tá časť, kde sa jazyk boty opiera o píšťalu. Nejako zle som si tam totži obmotal šnúrky a výsledkom bola dosť silná bolesť pri každom kroku pravou nohou. Chvíľu som to vydržal, no potom som sa musel prezuť do sandálov. Na nohách som mal hrubé ponožky, sandále ma vôbec netlačili a výborne sa nešmýkali. Skvelé Tevy. Takto som s nimi chodil až do konca treku.

Na chatu som šiel dosť pomaly. Cítil som sa dosť slabý. Lukášova sesternica hore na chate nám dala ponuku, ktorá sa neodmieta. Všetci sme sa pustili do skvelého gulášu. Jedlo som dosť potreboval, okrem raňajok mi od minulého obeda v žalúdku nič nezostalo. Zapili sme ho pivom a chvíľu oddychovali na slnku. Ako sme sa dozvedeli, aj Lukášovej sesternici bolo zle. Mám podozrenie na celoštátne ochorenie. Z môjho okolia má problémy s tráviacim traktom asi každý druhý človek.


Z chaty sme pokračovali po červenej až na Ďumbier. Skvelé výhľady. Na hrebeni je naukladaný chodník z kameňov niekedy až luxusne. Na vrchole sme si dali čokoládu, urobili vrcholové foto a zišli dole.


Emila začalo bolieť koleno stále viac. Kolo mu pomohol vziať časť jeho vecí, aby sa trocha odľahčil. Cesta na Chopok bola celkom v pohode, ale začal som byť stále viac unavený. Pri kamennej chate bolo veľmi veľa ľudí. Cesta na vrchol Chopku bola plná a ľudia stáli za sebou v rade. Väčšinou išlo o turistov typu vyveziem sa lanovkou až kým to pôjde. Ale aj takých treba. Počasie bolo stále veľmi dobré, takže aj výhľady boli fajn.


Aby sme stihli vlak z Liptovského Mikuláša, rozhodli sme sa cestu urýchliť a použiť lanovku z Lukovej. Asi pol hodinu po modrej. Ujo lanovkár nás s Lukášom zviezol za 100 Sk, Kola s Emilom za 75 Sk. Škoda, že som sa nevyhovoril, že mám pri sebe len 20 Sk. V Jasnej sme sa trocha najedli a autobusom dopravili do Liptovského Mikuláša. Cestou sa rozoberalo, ako správne nazvať hrebeňovku, ktorá vlastne hrebeňovkou nie je. Najlepšie je asi viacdenný výlet, čo sa mne páčilo, ale aj trek je dobré slovo, akurát málo slovenské. Preto používam v tomto článku obe pomenovania.

V Mikuláši sme mali nejaký čas do odchodu vlaku. Navečerali sme sa v reštaurácií, dal som si s Kolom zmrzlinu na námestí a vrátili sme sa na stanicu. Cestou domov ma začala dosť bolieť hlava. Zrejme to bol menší úpal, pretože som nemal celý deň na sebe čiapku a hlavu som si takto pekne spálil. Na druhý deň mi stále slzili oči. Po nie moc vydarených dvoch nociach, na mňa prišla únava, až som vo vlaku z Trnavy do Pezinka odkväcol. Asi o polnoci som bol doma a šiel rovno spať, pretože o tri a pol hodiny som musel znova vstávať odviezť našich na letisko.

Fotky z treku sú na picasaweb-e.

31. 8. 2008

Kellys Dubnický maratón 2008

Na tento MTB maratón ma nalákala kamarátka z toho tam kraja, kde sa konal. Moje prvé preteky na jar dopadli celkom žalostne, ale nie najhoršie. Vzal som si nejaké ponaučenia a ako prvé bolo trénovať. Plánoval som bicyklovať u nás v Malých Karpatoch cez leto, no nakoniec som sa na bicykel dostal až v auguste. Občas som behával krátku trasu nad dedinou, aby som potrénoval trocha dýchanie. To bolo totiž to dôležité, čo som nevedel na prvých pretekoch. Najhoršie je, že som cez leto pribral a zatiaľ zhodil asi kilo. Všade zo mňa vysí tuk, až mi to niekedy lezie na nervy. Cítil som to aj na Muráni a Nízkych Tatrách. Dva týždne pred maratónom som dostal nejakú nemoc tráviaceho traktu, čo sa prejavovalo hnačkami a vracaním. Sedel som doma a držal miernu diétu. Víkend pred štartom som šiel s kamarátmi na Muránsku planinu, kde som sa chcel trocha zotaviť, čo sa aj skoro podarilo, nebyť jednej noci a dňa, kedy mi znova prišlo zle.

Môj bicykel je už pár rokov v zlom stave. Jedna z posledných vecí po ktorej som na trati túžil, bol defekt, roztrhnutá reťaz, pokazené prevody alebo brzdy. V garáži som sušil riadítka Ritchey už dva roky, mal som nejaké staršie gripy. Bol čas niečo s bicyklom spraviť, takže som vymenil riadítka s novými gripmi, nasadil nové rohy, sedlovku a pridal ďalší držiak na fľašu. Bicykel som odľahčil o asi 500 gramov. Kamarát mi dal svoje staré ľahké kovové pedále, čo bol dosť veľký rozdiel oproti mojim starým plastovým. Navyše mali o dosť lepšie ložiská. Pri prehliadke "hotového" bicykla som si všimol, že okrem osmičky na zadnom kolese, sú úplne voľné niektoré špajle. Čudoval som sa ako s tým ešte môžem jazdiť. Zobral som koleso do Bratislavy, kde ho za 200 Sk vycentrovali a podoťahovali. Pre každý prípad som ešte vymenil brzdové lanko a brzdové doštičky s tromi rôznymi zmesami. Tento upgrade bol asi jeden z najdôležitejších. Brzdilo sa mi skvelo a nebyť dobre nastavených bŕzd, bohvie koľko stromov by som obchytal.

Ešte bolo treba vyriešiť dopravu do Novej Dubnice. Mal som v pláne ísť k tete, prespať a odtiaľ odbicyklovať do Novej Dubnice, že sa trocha zahrejem. Rodičia však odleteli na juh skôr ako som plánoval, takže auto bolo moje. Bohužiaľ som cestoval sám, takže si cestu budem musieť draho zaplatiť. V sobotu som stihol byť o deviatej na prezentácií. Zaplatil som prevodom pár dní vopred, takže som si len vzal čip, číslo a promo igelitku.

Pred štartom som sa stretol s kamarátkou Alenkou (to je tá, ktorá ma sem nalákala), jej priateľom Tomášom a s ich kamarátmi Katkou a Jankom. Na maratón išli len Alenka s Tomášom, Katka s Jankom o rok ;-). Obitraja sme si zvolili trasu Klasik - 67 km/2000 m. Viac na stránke maratónu. Na viac som si netrúfal, netušil som, čo môžem od Strážovských vrchov čakať. So sebou som si vzal vodu, sladký čaj, hroznový cukor, dia keks, horalku, energetický gél, glukomer (na Alenkinu dobrú radu), mobil a mapku trate. Glykémiu pred štartom som mal 9,6, čo bolo dobré.


Na štarte sa zhustilo kopec cyklistov. Srdce mi búšilo o dosť menej ako na štarte na jar. Štart vyšiel presne na 10:00. Ráno som zjedol len jogurt, žalúdok bol celkom pokojný. Prvé metre viedli po asfaltke v Novej Dubnici, taký fajn rozjazd. Šlapalo sa do kopca už od začiatku, bok po boku, dosť nahusto. Občas som dakoho predbehol, občas niekto mňa. Celkovo som bol so štartom spokojný. Prvý problém bol s prešmykačom, čo som aj čakal. Prvé menšie stúpania fungoval, ale pri stúpaní na Baske som musel párkrát zosadnúť a ručne navinúť reťaz na menší prevod. Zjazd z Kamenných vrát bol celý v prachu, niekedy som nevidel na meter pred seba. V Omšení som to zo seba sfúkol, obišiel som prvé občerstvenie a začal šľapať na Baske. Bolo mi jasné, že jazdím s trocha inou ligou, takže som šiel v pohode, chcel som šetriť energiu na vnímanie okolia a na cestu domov. Pár výškových metrov pod Baske som už bicykel tlačil. Mal som dosť toho stúpania a navyše ma strašne boleli kríže. Išlo sa serpentínami širokou lesnou cestou.

Na vrchol som prišiel o 12:00. Na občerstvení P02 som doplnil fľaše iontovým nápojom, zjedol trocha hroznového cukru, zmeral glykémiu - 5,1. Zdržal som sa len chvíľu. Vypočul som si ešte radostné výkriky ujov v nálade pri občerstvovačke :-). Trasa viedla ďalej lesom a lúkami. A cez krásnu prírodu, čo viedla vlastne stále. Na lúkach ma osušil vietor a potešili krásne výhľady. Pri jednom zjazde v sypkej hline som z neovládateľného bicykla radšej zoskočil. Zjazd bol inak super, tu som veľmi ocenil brzdy. S mojimi starými by som to zvládal horšie. Na občerstvovačku K02 som dorazil o 12:50. Cítil som trocha hlad, dal som si müssli tyčinku, banán, doplnil fľaše. Glykémiu som mal 7,3.

Nasledoval asi najdlhší zjazd po lúkach, lesoch a asfaltke. Často mi slzili oči. Mal som dioptrické okuliare, slnečné na bicykel mám zlomené, takže jediná možnosť ako dobre vidieť. Možno by pomohli eliminovať slzenie. Z asfaltky viedla trasa do kopcov, popod Slopský vrch. Opäť nádherná príroda a výhľady.


Asi na 42. kilometri som už pociťoval hlad a tešil som sa na ďalšie občerstvenie. Po nastúpaní na vrchol nasledovalo jedno malé prevýšenie a potom zjazd do Hornej Poruby. V K03 som bol o 14:00. Až tam som si všímal všetko to jedlo. Dal som si nejaký posúch, croissant a doplnil fľaše. Začal som trocha cítiť plné brucho a do kopcov som tlačil bicykel stále častejšie. O 25 minút som bol v poslednej občerstvovačke K04. Tam som sa dorazil jablkami, melónmi a müssli tyčinkami. Nástup bol dosť hard, s plným bruchom rovno do prudkého kopca. Drvivá väčšina to riešila tlačením bicyklov do kopca.


Pár kilometrov som šiel v pohodovom tempe až po niektoré posledné stúpania, kde som to riešil zosadnutím a tlačením bicykla. Mal som toho už celkom dosť za sebou, nechcel som si to pokaziť nejakým vysilením pred koncom. Očakával som finálny zjazd, ktorý mal viesť po kvalitnejšej horskej ceste. Ten prišiel relatívne onedlho a úplne som si ho vychutnal. Šiel som spolu s ďalším jazdcom, ktorý ma na konci predbehol a pochválil dobrý zjazd. No lepší koniec som si ani neželal. Pár metrov pred cieľom mi zazvonil telefón, zdvihol som ho, či sa nedeje niečo vážne, nakoniec sa ma chcel kamarát spýtať niečo ohľadom Linuxu. No nič, obehol ma ďalší jazdec a konečne som bol v cieli.

Trasa mi trvala 5:28:00,10. Vo svojej kategórií som skončil na 139. mieste :-), z celkovo asi 180 jazdcov. Dalo by sa povedať, že som patril k tým, čo si to chceli po prvý raz vyskúšať a trasu vychutnať. Priemerná rýchlosť 12,25 km/h. V cieli som mal glykémiu 9,5. Hypoglykémiu som počas preteku necítil žiadnu a nad 10 som sa asi tiež nedostal, čo bolo veľmi dobré. Aj preto som trať prešiel celkom v dobrej pohode. Dokonca aj bolesť krížov ustúpila a čo bolo skvelé, žiadna bolesť kolena.

Doma som si tlačil mapky trate, ale ukázalo sa to zbytočné, pretože mapku dostane každý pretekár a trate sú veľmi dobre značené. Organizácia celého maratónu bola výborná. Bolo vidno, že už je to 14. ročník. Trasa bola vypilovaná do detailu, jazdilo sa asi cez všetky druhy povrchov, hore aj dole, navyše tá krásna príroda. Jednoznačne moja najlepšia jazda na horskom bicykli. Len trocha sa chytali švajčiarske Alpy.

V cieli sme sa všetci stretli, od Katky s Jankom sme dostali čokoládu, mňam :-). V jedálni navarili dobrý guláš, ktorý som z chuti zjedol. Prvé poriadne jedlo dňa. Zatlieskali sme viťazom na záver, v tombole, ako obvykle, som nevyhral nič.
Z môjho prvého MTB maratónu som mal skvelý pocit. Na budúci rok treba viac trénovať a možno sa nacpem aj do prvej stovky.


Odkazy:
Pekný článok o maratóne na MTBiker.sk .
Stále updatovaná stránka maratónu s fotkami a ďalšími článkami.