19.8.09

Stredajšie rána v našej dedine

Už takmer pol roka (tuším až na 2 výnimky) som sa nezobudil v stredu ráno vo svojej izbe. Tento týždeň som kvôli chorobe zostal doma, aby som sa vyliečil a najedol dobrej domácej stravy, lebo mám nejaké divné trávenie.

A tak som sa po včerajšku, ktorý som prežil v horúčke a pri bolestiach brucha, dnes ráno, v stredu, zobudil. Nezobudil ma budík, ani rodičia, ani sestra a ani brechot psa. Zobudil ma Robo Kazík, ako to už len on vie v stredu ráno. Samozrejme prostredníctvom nášho dedinského rozhlasu.

Rozospatý som vstal, šiel najskôr do kúpelne, kde som stretol svoju sestru, ktorá odchádzala do práce, a niečo som zanadával, ale určite mi nerozumela, lebo ani ja som si nerozumel. Vtedy som si uvedomil, že som doma a je streda ráno - čas oznamov a ľudovej hudby v rozhlase. Utekal som teda k oknu (cestou som sa potkol o debnu plnú knižiek) a rýchlo som zavrel okno. Hudba utíchla, ale tú melódiu a hlas som už mal v hlave, takže som už ďalej nezaspal.

Na druhej strane, táto hudba nie je nejak neznesiteľná. Viem pochopiť, že sa niekomu páči. Texty sú celkom milé a spieva sa tam o priateľstve a láske, čo je príjemné. Navyše v dedine je to už pomaly mainstream. Čo sa mi ale nepáči, je tá divná minulosť Roba Kazíka s Štb (prvý riadok) a neviem čo ešte.

V skratke - neznášam dedinský rozhlas v stredu o ôsmej ráno! Fakt neviem na čo je to dobré. Bežne sú už ľudia z dediny v práci alebo na ceste do práce v inom meste, takže si to nestihnú vypočuť. Pokojne môžu vysielať aj poobede. Alebo zverejniť najdôležitejšie oznamy na webovej stránke obce.
Bežne cez rok mi to zase až tak veľmi neprekáža, pretože som v škole, prípadne v práci ak nejakú mám. No cez prázdniny je to tu zase - syndróm Kazíkove ráno a ja už som to niekde musel napísať. A nie som sám s týmto problémom, aj Peter ho má.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára