1.9.08

Viacdenný výlet Muránskou planinou a Nízkymi Tatrami

Tento trek, či viacdenný výlet, mal, ako obvykle, na svedomí Lukáš. Na Muránskej planine som ešte nebol alebo bol ako veľmi malý, takže si nič nepamätám. Pôvodne sme mali vyraziť 23. augusta v sobotu. Ten týždeň však Lukášovi a aj mne bolo zle a možno aj preto sme to presunuli na nedeľu. Cez víkend mi už bolo lepšie, v sobotu večer som si zbalil ruksak a nastavil budík na skorú hodinu. V nedeľné ráno som sa autobusom dopravil na Vinohrady, kde sme mali nastúpiť na rýchlik do Červenej Skaly. Na stanici sme sa stretli skoro všetci: Lukáš, Kolo, Milan, Hanka, Mišo, Emil a ja. V Banskej Bystrici nastúpil WSX. Pridať sa k nám mala ešte Anička, ale bohužiaľ ju nezobral autobus z dediny, takže nestihla vlak. Ďalej sa k nám mali pridať nejakí Kanaďania, ale o tých nič neviem a nakoniec sa k nám nepridali bohvie z akých príčin.


Podľa predpovede malo v nedeľu pršať, takže som si zobral dosť vecí, aby som bol čo najviac v suchu, keď do nitky premoknem. Našťastie, už od rána vyzerala obloha viac do modra a žiadne dažde sa nekonali. Ostatné dni mali byť pekné, čo aj boli.

Z Červenej Skaly sme vyrazili po zelenej na Veľkú lúku. Bola to dlhšia varianta, no počasie bolo dobré a lepšie sme tak využili čas. Po ceste spadlo zopár kvapiek, ale to bolo všetko počas celého treku. Cesta viedla viacmenej stále lesom, sem-tam cez nejaké lúky. Po najbližšom smerovníku sme mali odbočiť na žltú, čo sme aj odbočili, ale po chvíli sme ju stratili. Túlali sme sa lesnými cestami, potom sme však šli späť smerom k smerovníku nájsť žltú. Našli sme žltú značku celkom od veci schovanú na kmeni zatienenom haluzami. Celkom ľahko sme ju preto prehliadli. Po žltej sme boli o polhodinu na Veľkej lúke. Veľká lúka je naozaj veľká. A navyše najkrajšia, čo som videl. Krásna zelená tráva, pekne pokosená a na nej pasúce sa kone. Krása na pohľad.


Ešte pred utáborením sme išli z lúky po modrej pozrieť na zrúcaniny Muránskeho hradu. Po ceste sme prišli na chatu, kde bolo usalašených niekoľko strážcov lesa. Objednali sme si klobásy po 50 Sk, ja som si dal ešte čaj za 15 Sk, aby bolo na koho čakať. Ako sme čakali na jedlo, jeden zo strážcov lesa sa nás opýtal rozkazom, že či nejdeme bivakovať na hrad. Dovtedy to asi nikoho nenapadlo, ako poznamenal Kolo. Rozvášnila sa diskusia, čo to vlastne znamená bivakovať. Strážca tvrdil, že je to núdzové prespatie bez stanu ako hovorí "odborná" literatúra. Chcel nás odstrašiť, že spať na hrade nemôžeme. Lukáš hovoril, že bivakovanie je možné niekoľko metrov od turistického chodníka. A mal pravdu, čo sme si neskôr overili na tabuli ešte v národnom parku. Strážca lesa nás jednoducho potreboval uzemniť. Mne to bolo celkom jedno, spať sme mali aj tak na Veľkej lúke. Tak sa zrodila téma dňa.


Zrúcanina bola dosť zrúcaná. Okrem hlavnej brány bolo vidno len zvyšky najhrubších stien. Nachádzajú sa tam dve pekné vyhliadky na Stolické vrchy a Muránsku planinu. Okolo hradu vedie chodník s popismi, ktorý som prebehol. Približne v strede hradu je lúka aj s miestom na oheň. Asi pred touto lúkou nás strážca varoval. Pokochali sme sa prírodou, západom slnka, urobili kvantá fotiek a šli naspäť. Asi 100 pod chatou je prameň, z ktorého sme si doplnili fľaše.


Na lúke sme zakempovali v južnej časti pri smerovníku. Podaktorí vytiahli variče, ja som celý deň jedol obložené žemle, ktoré u nás nechali nejakí Poliaci. Chutili mi. Paradajky, papriku som šetril na horšie časy. Večer sme na druhý pokus založili oheň, čo bol veľmi dobrý nápad. Dosť sa ochladilo. Ešte cestou z hradu sme uvideli chodník vedúci k jaskyni, len pár metrov od modrej. Kolo dostal nápad, tam zájsť v noci, kvôli tej atmosfére. Vzali sme si čelovky a vyrazili do jaskyne. V jaskyni bola len jedna miestnosť a nebolo čo obdivovať. Tak sme sa pobrali naspäť na lúku.


Obloha bola bezoblačná a posiata hviezdami. Po adaptovaní očí na tmu sa dali vidieť ďalekohľadom aj niektoré slabšie objekty, ako M31 v Androméde. Môj druhý najkrajší pohľad na nočnú oblohu (prvý je z Téryho chaty, to už sa ťažko prekoná). Stále bolo chladnejšie, oheň sme nechali pomaly dohorievať a pobrali sme sa spať. Kolo, Lukáš a ja sme spali pod širákom. Asi do polnoci som spal dobre (teda hodinu), potom sa začalo stále viac ochladzovať. Obliekol som si nohavice, dal na hlavu čiapku, no aj tak som sa klepal a budil každú štvrťhodinu až do rána. Už skoro ráno nám začali vedľa hláv premávať traktory a iné nákladné autá s vyťaženým drevom. V Muránskej planine sa ťaží asi na každom kilometri a niekde aj častejšie. Príroda je tým dosť poznačená a národnému parku to dobrú povesť určite nerobí.

Po raňajkách sme sa vydali po červenej smerom na Studňu. Tam sme sa mali rozdeliť. Zastavili sme sa na vyhliadke na Poludnici. Je to asi 5 minút z chodníka. Naozaj pekný výhľad.


Pri Studni sme si obzreli toľko spomínanú Ľadovú jamu na Muráni. Ako sa dalo čakať, žiaden ľad v nej nebol. Ako jama ale bola dobrá. Stará dobrá jama.
Načerpali sme si z prameňa vodu a dali obed. Lukášovi bolo znova zle, tak sa vybral do Polomky vyliečiť sa. Hanka, Milan a Mišo prehovorili WSX-a, aby ich cestou do Bratislavy autom hodil domov. Ostali sme traja: Kolo, Emil a ja. Rozhodnutí sme chceli pokračovať a prejsť planinou podľa plánu. Na dokončenie nám chýbal asi 6 hodinový úsek. Ten by sme stihly v pohode ešte v ten deň, takže čo s voľným utorkom. Lukáš len tak navrhol ísť na Chopok. Mne sa tento nápad dosť páčil a zvyšku družstva asi tiež, aj keď Emil mal problémy s kolenom. Vydali sme sa po červenej na Nižnú Kľakovú. Pôvodne sme tu mali prespať. Na lúke nás privítalo množstvo koní a ujo pastier koní, ktorý nám povedal, že prameň pod lúkou vyschol. Poradil nám ísť inou cestou k druhému prameňu asi hodinu. Bolo to úplne opačným smerom ako sme mali namierené, takže nič z toho.


Z Nižnej Kľakovej sme odbočili po žltej do doliny. Tento úsek až po sedlo Burda bol asi najkrajší z celého treku. Žiadne rúbaniská a chodníky v tvare stopy od pneumatiky traktora. Chodník šiel popri chate, kde nás pozdravili veľmi milí ľudia. Ponúkli nám polievku, mohli sme si u nich v chate doplniť fľaše a najprv sme slušne odmietli pivo. Cestou z chaty sme si však niesli 3 plechovky Bažanta. Cesta viedla cez lúky do sedla Randavica. Odtiaľ sme pokračovali po modrej až do sedla Burda. Dalo sa pokračovať na Fabovu hoľu, ale pre nedostatok času sme ju podišli po zelenej. Tam na mna došla kríza a zjedol som všetky sladkosti, ktoré mi kamaráti dali na obed, aby som nezomrel pri hypoglykémií strašnou smrťou. Všetkým ešte raz ďakujem :-). Pár minút som to musel predýchať a neskôr ešte raz.
Prišli sme k červenej, ktorá nás viedla do Zbojskej. Utáborili sme sa hneď na prvej lúke pri ohnisku. Vedľa tiekol potok, kde dal Kolo vychladiť pivá a ja som sa v ňom umyl. Celkom svieža voda. S Kolom sme šli pozrieť na vlakovú stanicu, odkiaľ nám mal íst o 6:27 vlak do Brezna. Tam sme chceli prestúpiť na autobus na Trangošku.
Uvarili sme cestoviny, Kolo otvoril olivy, najedli sme sa a zapili dobre vychladeným pivom. Kolo a ja sme spali znova pod širákom, Emil v stane. Noc bola o dosť teplejšia ako tá predošlá. Mohol by som sa dobre vyspať, no o pol jednej ráno mi prišlo zle a celú večeru som dostal zo seba von. Po polhodine som sa vrátil do spacáku a spal som až dokedy nezazvonil budík.

Ráno sme rýchlo pobalili veci a zišli do vlakovej stanice. Stretli sme tam nejakého uja, ktorý nám hovoril niečo zo života, ale bol som ospalý a už neviem o čom to bolo. Cestou do Brezna boli pekné pohľady na okolitú prírodu. V Brezne sme si išli doplniť zásoby do Billy, asi 300 metrov od vlakovej stanice. Vrátili sme sa na stanicu a čakali na autobus a na Lukáša, ktorý sa k nám onedlho pridal.
Plán bol z Trangošky na chatu, odtiaľ na Ďumbier a Chopok. Tak sme sa vydali zo zastávky Trangoška po zelenej na chatu generála M. R. Štefánika. Už deň predtým ma začala bolieť noha, presnejšie tá časť, kde sa jazyk boty opiera o píšťalu. Nejako zle som si tam totži obmotal šnúrky a výsledkom bola dosť silná bolesť pri každom kroku pravou nohou. Chvíľu som to vydržal, no potom som sa musel prezuť do sandálov. Na nohách som mal hrubé ponožky, sandále ma vôbec netlačili a výborne sa nešmýkali. Skvelé Tevy. Takto som s nimi chodil až do konca treku.

Na chatu som šiel dosť pomaly. Cítil som sa dosť slabý. Lukášova sesternica hore na chate nám dala ponuku, ktorá sa neodmieta. Všetci sme sa pustili do skvelého gulášu. Jedlo som dosť potreboval, okrem raňajok mi od minulého obeda v žalúdku nič nezostalo. Zapili sme ho pivom a chvíľu oddychovali na slnku. Ako sme sa dozvedeli, aj Lukášovej sesternici bolo zle. Mám podozrenie na celoštátne ochorenie. Z môjho okolia má problémy s tráviacim traktom asi každý druhý človek.


Z chaty sme pokračovali po červenej až na Ďumbier. Skvelé výhľady. Na hrebeni je naukladaný chodník z kameňov niekedy až luxusne. Na vrchole sme si dali čokoládu, urobili vrcholové foto a zišli dole.


Emila začalo bolieť koleno stále viac. Kolo mu pomohol vziať časť jeho vecí, aby sa trocha odľahčil. Cesta na Chopok bola celkom v pohode, ale začal som byť stále viac unavený. Pri kamennej chate bolo veľmi veľa ľudí. Cesta na vrchol Chopku bola plná a ľudia stáli za sebou v rade. Väčšinou išlo o turistov typu vyveziem sa lanovkou až kým to pôjde. Ale aj takých treba. Počasie bolo stále veľmi dobré, takže aj výhľady boli fajn.


Aby sme stihli vlak z Liptovského Mikuláša, rozhodli sme sa cestu urýchliť a použiť lanovku z Lukovej. Asi pol hodinu po modrej. Ujo lanovkár nás s Lukášom zviezol za 100 Sk, Kola s Emilom za 75 Sk. Škoda, že som sa nevyhovoril, že mám pri sebe len 20 Sk. V Jasnej sme sa trocha najedli a autobusom dopravili do Liptovského Mikuláša. Cestou sa rozoberalo, ako správne nazvať hrebeňovku, ktorá vlastne hrebeňovkou nie je. Najlepšie je asi viacdenný výlet, čo sa mne páčilo, ale aj trek je dobré slovo, akurát málo slovenské. Preto používam v tomto článku obe pomenovania.

V Mikuláši sme mali nejaký čas do odchodu vlaku. Navečerali sme sa v reštaurácií, dal som si s Kolom zmrzlinu na námestí a vrátili sme sa na stanicu. Cestou domov ma začala dosť bolieť hlava. Zrejme to bol menší úpal, pretože som nemal celý deň na sebe čiapku a hlavu som si takto pekne spálil. Na druhý deň mi stále slzili oči. Po nie moc vydarených dvoch nociach, na mňa prišla únava, až som vo vlaku z Trnavy do Pezinka odkväcol. Asi o polnoci som bol doma a šiel rovno spať, pretože o tri a pol hodiny som musel znova vstávať odviezť našich na letisko.

Fotky z treku sú na picasaweb-e.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára